Teplá polovica roka začína (2013)

Už tisíce rokov sa v predvečer prvého májového dňa na západe Európy odohráva v ľudovej kultúre dôležitý symbolický akt; tzv. „pálenie čarodejníc“. Zem sa mysticky otvára, aby pochovala sily tmy a chladu a vystriedala ich svetlom a teplom. Začína sa teplá polovica roka, ktorá potrvá až do konca októbra. Prvým dňom novembra preberie nad Zemou vládu opäť tma a chlad.
 
Naši predkovia – Slovania – kládli tieto slávnosti skôr do blízkosti slnovratov. Pri zimnom, s jeho magickými obdobiami od Ondreja po Luciu, Vianoce až do Troch kráľov, rituály zabezpečovali ochranu pred silami tmy a nepohody. Letný slnovrat zase žehnal plodivým silám tepla, svetla a zabezpečoval úspešný priebeh leta. Jarné sviatky slávili definitívne vyhnanie smrti a zimy a jesenné poďakovali prírodným silám za úrodu.
 
Pôvodní obyvatelia Európy však rozdelili rok praktickejšie; na teplú a chladnú polovicu. Obdobie, v ktorej si sily prírody vymieňali svoju vládu nad svetom a ľuďmi, bolo nezvyčajne krátke a trvalo vždy iba jeden deň. Pri sviatku Beltine (Beltaine) sa od západu Slnka 30. apríla až po západ Slnka 1. mája magicky vítal príchod teplého obdobia roka. Ide približne o stred obdobia medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom (kalendárne 5. – 7. máj), kedy sa praveké božstvo zeme naplno otvorí životu. V našej mytológii je tomuto termínu kalendárne i významovo podobný deň sv. Juraja (24.4.), víťaza nad drakom – zlom, tmou  a zimou. Spoločným pre celý západ Európy je spájanie slávností s ohňom, preneseným symbolom svetla a Slnka. Ohne mali posilniť rastúcu silu a moc Slnka a dopraviť nehmotný dym a pach obetí všemocným bohom na nebesiach. Oheň súčasne očisťoval a popol z rituálnych ohňov mal samozrejme aj magické účinky. V Čechách sa takýto rituál dochoval dodnes živý ako „pálenie čarodejníc“ a v nedávnej minulosti sa aj u nás v tomto čase organizovali lampiónové sprievody. Možno i súčasný rozšírený zvyk bozku pod rozkvitnutým stromom 1. mája je dávny pozostatok po tejto ére. V kresťanskom roku bol na tento deň namiesto „sabatu čarodejníc“ zaradený sviatok anglickej misionárky sv. Walpurgy, ktorú kanonizoval pápež Adrián II. v r. 870 a ako „Walpurgina noc“ našiel ohlas najmä v Škandinávii a v krajinách blízko Baltického mora. Teplé obdobie roka končilo takmer presne po pol roku, v predvečer dnešného sviatku  Všetkých svätých, nocou z 31.10. na 1.11., sviatkom Samhain. Vtedy si sily svetla a tmy úlohy vymenili. V tejto magickej noci spomínali ľudia najmä na svojich predkov a verili, že cesty k nim sú opäť otvorené. Ku hrobom sa nosila potrava a nápoje, chodilo sa i pre rady, ktoré sprostredkovatelia správ z ríše mŕtvych dokázali odovzdať ďalším generáciám. S prvými príznakmi jari, rituálnou očistou od zimy a smrti, bol potom až sviatok Imbolc, pripadajúci na naše Hromnice. Oproti nemu v obzorovom kalendári (deň bol daný miestom východu, alebo západu Slnka na miestnom horizonte) stál najmä pre prognózu úrodnosti prichádzajúceho slnečného roku dôležitý deň sv. Martina. Oproti Beltine bol ďalší prognostik sv. Vavrinec, oproti Samainu sv. Scholastika (10.2.) V rovnaký deň ako vo sviatok boha úrody (Lugnasad, 1.8.) bol v obzorovom kalendári sv. Pankrác, neomylný posledný záchvev zimy v Európe. Kalendár pôvodných obyvateľov Európy tak zrejme vychádzal skôr z astronomických  pozorovaní a delil rok v tomto zmysle do presnejších a symetrickejších častí, ako umelá, z Rímskej ríše prevzatá schéma s jarou a letom o najmenej 7 dní dlhším, než druhá polovica roka, odvodená z termínov rovnodenností a slnovratov.
 
RNDr. Miroslav Znášik, Krajská hvezdáreň v Žiline