23. septembra 1846 objavil na observatóriu v Berlíne 24 cm refraktorom Johann Gottfried Galle planétu Neptún, blízko polohy predpovedanej Urbanom Le Veriérom. 

 

Najstaršie teleskopické pozorovanie Neptúna je zaznamenané v diele Galilea Galileiho. Tesne pred a po konjunkcii Neptúna s Jupiterom (4.1. 1613) sa na kresbách Jupitera a jeho mesiacov z 28.12. 1612 a 27.1. 1613 nachádza planéta, pokladaná za hviezdu pozadia; Galileiho ďalekohľad nedokázal vzdialenú planétu zobraziť ako gulôčku a jej pohyb voči hviezdam bol vtedy veľmi malý.  

 

Dráhou a polohami vtedy ešte len nedávno objaveného Uránu (13.3.1781) sa v r. 1821 zaoberal Alexis Bouvard. Presné polohy Uránu odhalili neobvyklé odchýlky od pravidelnej dráhy a viedli k hypotéze, že Urán ovplyvňuje gravitáciou doposiaľ neznáme, no veľmi hmotné teleso – ďalšia planéta. Thomas J. Hussey v roku 1834 poopravil túto predstavu na ešte smelšie tvrdenie: Urán ovplyvňuje nielen ôsma, ale i deviata planéta. Z týchto úvah vychádzali astronómovia aj pri hľadaní Pluta začiatkom XX. storočia. To je však už iná história.

 

V roku 1843 začal skúmať dráhu Uránu John Couch Adams z pozorovaní Kráľovského astronóma George Airyho z Greenwicha a postupne vypočítal niekoľko predpovedí, kde by sa mohla neznáma planéta nachádzať. Nezávislou metódou, z predstavy o platnosti Titius-Bodeho pravidla pre vzdialenosti planét od Slnka, sa o podobnú predpoveď pokúsil aj Urbain Le Verrier a keď sa jeho zverejnená predpoveď z júna 1846 blížila Adamsovej, presvedčil G. Airy  riaditeľa Cambridgského observatória Jamesa Challisa o potrebe jej hľadania. Prešli júl i august, hľadanie však bolo bezvýsledné.

 

Le Verrierovi sa však podarilo presvedčiť J. G. Galleho, aby prezrel oblohu v ním predpovedanej polohe neznámej planéty (v ekliptikálnej dĺžke 325°) vynikajúcim 24 cm refraktorom observatória v Berlíne. Objavu priali i nedávno vydaná mapa danej časti ekliptiky od Carla Brennikera a úsilie vtedy ešte iba študenta Heinricha d´Arresta. 23.9.1846 prišiel poštou Le Veriérov list a ešte v ten večer prezrel Galle  spolu s d´Arrestom okolie Le Verriérom predpovedanej polohy na ekliptike v súhvezdí Kozorožca. Iba 1° od nej objavil „hviezdu“, ktorá nebola na Brennikerovej mape a naviac s tvarom, odlišným od zobrazenia hviezd (pritom Adamsova poloha bola relatívne blízko, asi 12° od planéty, držal ju však v tajnosti). Po overení pohybu nového telesa voči hviezdnemu pozadiu počas dvoch nasledujúcich nocí bola existencia novej planéty potvrdená. Dodatočne bolo tiež zistené, že Challis síce zaznamenal polohy planéty už 4. a aj 12. augusta 1846, nerozoznal ju však od hviezdneho pozadia. A oveľa skôr, už v r. 1795, publikoval svoj atlas 50000 hviezd Jerome de Lalande. Podľa poznámok k atlasu pozoroval Neptún už 8.5.1795. O dva dni neskôr polohu jednej hviezdy (práve Neptúna) opravil s poznámkou, že asi išlo o nepresnosť pozorovania...

 

Objav Neptúna je dodnes považovaný za triumf klasickej nebeskej mechaniky!

 

Sporu o názov telesa predchádzala búrlivá debata o prvenstvo objavu v atmosfére národnostných sporov, ktorý napokon vyústil do názoru rovnocennej účasti teoretikov Le Verriera i Adamsa na objave J.G. Galleho. Spočiatku to bola Le Verriérova planéta, J.G. Galle navrhol meno Janus, Challis v Anglicku navrhol Oceanus. Návrh L. Araga „Galle“ (spolu s ním zmenu Uránu na „Herschel“) sa s výnimkou Francúzska neujal a tak nakoniec zvíťazil návrh Petrohradskej Akadémie, vytvorený Friedrichom G. W. von Struvem: Neptún. V gréckej mytológii je to boh morí Poseidón a po príklade ostatných planét, nesúcich mená antických božstiev, sa nové meno rýchlo ujalo. V našom Časníku na rok 1858 sú pomenované Urán ako „Nebešťanka“ a Neptún ako „Vodopán“.

 

Siderická obežná doba planéty je 60182 dní, do rovnakej polohy voči Slnku, ako v čase objavu, sa Neptún dostal nedávno; 2. júla 2011. Z bezvýznamnej planéty na periférii slnečnej sústavy sa medzitým stal vládca a dynamický pán množstva rezonančných objektov Kuiperovho pásu, vrátane Pluta. Jeho cesta slnečnou sústavou k Slnku a späť tiež zohrala v dávnej minulosti významnú úlohu na začiatku a konci éry ťažkého bombardovania vnútorných častí sústavy, vrátane Zeme. Výskum Neptúna kozmickými sondami otvoril dvere na cestu od Slnka do najvzdialenejších končín sveta tmy a chladu, s poznatkami v súčasnosti presahujúcimi naše doterajšie teórie i skúsenosti.

 

RNDr. Miroslav Znášik, Krajská hvezdáreň v Žiline