Práve v týchto dňoch si pripomíname Gregoriánsku reformu Juliánskeho kalendára. V štyroch krajinách, ktoré ju hneď akceptovali, nasledoval hneď po štvrtku 4.10.1582 piatok 15.10.1582.

 

Pôvodný rímsky kalendár bol lunárny a začínal sa mesiacom Marcom (bol zasvätený bohu vojny – Martiovi). Prvá reforma, pridanie januára a februára na koniec roka, sa pripisuje ešte  mýtickému Romulovmu nasledovníkovi Numovi Pompíliovi. Dni v každom z dvanástich lunárnych mesiacov označovali, koľko dní chýba do pôvodne lunárnych sviatkov: Kalend (novu Mesiaca) Nón (prvá štvrť Mesiaca) a Íd (splnu Mesiaca). K týmto mesiacom sa potom na pokyn kňazov pridával po 23. februári raz za dva roky priestupný Mercerdonius s 22 alebo 23 dňami, vyrovnávajúci dĺžku lunárneho a slnečného roka. Rok sa tak začínal 1. marca, obvykle pri nove Mesiaca.

 

Určenie začiatku roka najvyšším kňazom sa však neukázalo šťastnou voľbou. Chaos v kalendári časom rástol a v takmer poslednej chvíli, po „roku zmätkov“ (rok 46 pred n. l. trval 445 dní!), využil G. J. Caesar svoju diktátorskú funkciu na zásadnú reformu rímskeho kalendára. Začiatok roka posunul na 1. január r. 45 pred n. l., na ktorý pripadol aj prvý nov Mesiaca po zimnom slnovrate. Po vzore egyptských astronómov zaviedol každý štvrtý rok vkladanie druhého šiesteho dňa pred marcovými kalendami (po prvom 24. februári nasledoval druhý 24. február). Kalendárny rok tak mal 365 a ¼ dňa. Po malých reformách cisára Augusta (v r. 8 n. l., zmenil počet dní v mesiacoch a v poradí siedmy a ôsmy mesiac boli pomenované Julius a Augustus) sa napriek snahám neskorších cisárov zmeniť názvy mesiacov podľa svojho mena (napr. Commodus) takýto kalendár používal až do roku 325. Cirkevný koncil v Nikái v ňom pre výpočet termínu Veľkonočných sviatkov (Computus Paschalis) iba ustanovil pevný dátum jarnej rovnodennosti (21. marec) a kalendár sa následne používal až do 4.10.1582.

 

Juliánsky kalendárny a slnečný tropický rok sa však líšia (o asi 11 minút a 14 sekúnd) a za 128 juliánskych rokov sa deň jarnej rovnodennosti posunie na dátum o jeden deň skôr. Keď v roku 1582 nastávala astronomická rovnodennosť už 11. marca, vtedajší pápež Gregor XIII. s pomocou významných astronómov svojej doby pripravil zásadnú reformu. Vo svojej bulle „Inter Gravissimas“ nariadil, aby sa 10 dní, od 5. do 14. októbra 1582, z kalendára vynechalo.  Taliansko, Poľsko, Španielsko a Portugalsko reformu akceptovali ihneď, v Uhorsku bol posledným dňom tzv. „starého štýlu“ 21.10.1587 a po ňom nasledoval 1. november 1587. Väčšina krajín protestantskej Európy zaviedla nový kalendár až po roku 1700. O ďalšie tri dni medzi starým a novým štýlom narástol rozdiel ďalšou časťou reformy, podľa ktorej sú roky končiace dvojčíslím 00 priestupné iba vtedy, ak je letopočet kresťanskej éry deliteľný 400 bez zvyšku. Vkladaným dňom sa po novom stal 29. február. Ako posledné prijali do občianskeho kalendára túto reformu Rumunsko, Srbsko a Grécko až v XX. storočí. Starý štýl používajú dodnes veriaci pravoslávnej konfesie, ktorých „Vianoce“ (24.12.) dnes pripadajú na katolícky sviatok „Troch kráľov“ (Zjavenie Pána 6.1.) Rok 2000 bol priestupný a rovnako bude priestupný rok 2400. Rozdiel štýlov sa však dovtedy zvýši o ďalšie tri dni; 29. február nebudú mať roky 2100, 2200 a ani 2300. Juliánsky kalendár sa používa aj na datovanie historických udalostí do 4.10.1582.

 

RNDr. Miroslav Znášik

Krajská hvezdáreň v Žiline