Necelý mesiac po vypustení prvej umelej družice Sputnik 1 ho nasledoval Sputnik 2 s prvým živým tvorom na palube. Sučka Lajka sa tak stala „nesmrteľnou“, hoci smutný koniec ju dostihol už pár hodín po štarte.

 

S letmi zvierat na balistických dráhach už sovieti skúsenosti mali. Stále sa však nevedelo, či je vôbec organizmus schopný obrovské preťaženie pri štarte ako aj pobyt v beztiažovom stave zvládnuť. Projekt vynesenia živého tvora na obežnú dráhu Zeme bol niekoľko rokov v príprave. Po úspešnom vypustení Sputnika 1 dňa 4.10.1957 však sovieti potrebovali veci popohnať, aby stihli oslavy 40. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

 

Sputnik 2 s Lajkou na palube štartoval 3. novembra 1957 z kozmodrómu Bajkonur. Čas štartu sa v rôznych zdrojoch líši, niekde sa uvádza 2:30 UTC inde 5:30 UTC. Nosnou raketou bola opäť upravená R-7 ako u Sputnika 1, k pôvodnej družici bol naviac primontovaný priestor pre pasažiera. Let bol úspešný a ďalšie prvenstvo sovietskej kozmonautiky obletelo svet. Hrdinkou celého príbehu bol pes Lajka - prvý pozemšťan vo vesmíre.

 

Lajka bola asi trojročná túlavá sučka, odchytená v Moskovských uliciach.  Vedci predpokladali, že keď zvládla „pouličný psí život“ často o hlade, smäde a v ruskej zime, bude schopná zvládnuť aj výcvik a let do kozmu. Volali ju aj Kudrjavka (Kudrlinka) či Limončik (Citrónik). Bola zmeskou teriéra a plemena severských loveckých psov vtedy nazývaných lajka a vážila 6 kg. Práve pod menom Lajka ju poznáme dnes. Spolu s ďalšími dvoma psíkmi Albinou a Muškou prešli tvrdými testami a náročným výcvikom, aby boli schopné extrémne podmienky, hluk, tesné priestory kabíny a preťaženie pri štarte zvládnuť. Nakoniec to bola Lajka, ktorú vybrali na let do kozmu. S jej bezpečným návratom na Zem sa ani nepočítalo a tak to bol pre ňu vlastne rozsudok smrti. Priestor pre kozmonauta na palube Sputnika 2 bol veľmi obmedzený, Lajka sa v ňom nemohla otočiť, len stáť, sedieť alebo ležať. Na tele mala umiestnené senzory, ktoré monitorovali jej životné funkcie ako tep či frekvenciu dýchania. Raz za obeh, teda 90 minút, počas 10 minút vysielal Sputnik 2 telemetrické dáta na Zem. Pre Lajku bola na palube špeciálna gélová strava na 7 -10 dní, zdroj kyslíka, pohlcovač CO2 a regulátor teploty. Práve zastavením prívodu kyslíka sa mala Lajkina misia po asi 7 dňoch skončiť. Keďže sa ale neoddelil posledný stupeň nosnej rakety od tela družice, termoregulačný systém nefungoval správne a kabína sa prehrievala.

 

Až nedávno v roku 2002 predniesol Dmitrij Malašenkov, jeden z vedcov pripravujúcich let, na Svetovom vesmírnom kongrese (World Space Congress) v Houstone pravdu o jej osude. Po štarte stúpol Lajke tep takmer na trojnásobok a neskôr klesal len veľmi pomaly. Teplotu v kabíne mal systém  automaticky udržiavať na 15°C, no postupne stúpla až ku 43°C. Telemetria po troch obletoch okolo Zeme už nevykazovala žiadne známky života na palube. Lajka uhynula na stres a prehriatie už 5-7 hodín po štarte. Sputnik 2 po 162 dňoch na orbite a 2570 obletoch Zeme zanikol v atmosfére 14. apríla 1958.

 

Neskôr v rámci príprav letu prvého človeka do kozmu, a teda už aj s návratovou procedúrou, nasledovalo Lajku mnoho ďalších zvieracích kozmonautov. Podobne ako ona, mnohí sa na Zem už nevrátili. Čajka a Lištička zahynuli pri nevydarenom štarte, Pčiolka a Muška pri návrate na Zem. Ďalší psí kozmonauti Belka a Strelka, Černuška a Zvjozdočka (posledná pred letom Gagarina) mali viac štastia a bezpečne pristáli na Zemi. Príbeh sučky Strelky trošku roztopil ľady studenej vojny. Po návrate mala s „kolegom“ menom Pušok šesť šteniatok. Jedno z nich Pušinku podaroval Nikita Chruščov americkému prezidentovi Johnovi F. Kennedymu. Vášnivá romanca medzi Pušinkou a Kennedyho teriérom Charliem priniesla na svet štyri šteniatka, a tak potomkovia psích kozmonautov dodnes behajú po svete.

 

 

Už vtedy vyvolal Lajkin let vlnu protestov a nevôle v radoch ochranárov i verejnosti. Oleg Gazenko, vedúci programu, s odstupom času a po rozpade sovietskeho zväzu vyjadril ľútosť nad vyslaním Lajky na smrť. Doktor Vladimir Yazdovsky, ktorý sa na programe priamo podieľal a pripravoval psov na let, mal Lajku pred letom vziať ku sebe domov, aby sa pohrala s jeho deťmi. Vo svojej knihe napísal, že pre ňu chcel urobiť niečo pekné, keďže jej zostávalo už len tak málu času. Keď technici zatvárali poklop Skutnika 2, lúčili sa s Lajkou bozkom na ňufáčik a slovami „veľa šťastia“. Hoci jej let trval len krátko, účel splnil. Bolo jasné, že sa let a pobyt vo vesmíre prežiť dá. 

 

Zdroj: Wikipedia

Evka Neubauerová, Krajská hvezdáreň v Žiline