Vypustenie Sputnika 1 a ostrý štart pretekov v dobíjaní vesmíru prekvapil a vyplašil celý vtedajší západný blok (hoci CIA vraj presne vedela, čo sa v Sovietskom Zväze chystá). Projekt amerického námorníctva Vanguard, ktorého odkladaný a nakoniec nepodarený štart si v tlači vyslúžil prezývku „kaputnik“, tak narýchlo nahradil predtým odmietnutý projekt Explorer.

Prvá družica vypustená Spojenými štátmi americkými Explorer 1 bola výsledkom spolupráce Jet Propulsion Laboratory (doslovne laboratória prúdového pohonu, JPL) a tímu W. von Brauna v Armádnej agentúre pre balistické strely ABMA. Dnešná NASA v tomto čase ešte neexistovala. Družica odštartovala 1.februára 1958 o 3:58 UT z Mysu Caneveral na Floride. Spolu s ďalšími družicami programu Explorer priniesla prvé poznatky o radiačných pásoch častíc žiarenia kozmického pôvodu v blízkosti Zeme.

 

Samotná družica vážila len 13,97 kg a obiehala okolo Zeme raz za necelých 115 minút po výstrednej dráhe s perigeom vo vzdialenosti 358 km a apogeom 2550 km od Zeme. Jedným z prístrojov vedeckej výbavy Explorera 1 bol detektor ionizujúceho žiarenia - Geigerov-Müllerov počítač, ktorý zaznamenával počty častíc v rôznych výškach družice nad povrchom Zeme. 

 

Predpoveď zvýšenej koncentrácie nabitých častíc v blízkosti magnetických pólov urobil už v r. 1896 Kristian Birkeland. H. Pioncaré vytvoril niekoľko matematických interpretácii tohto javu, ale až Carl Stoermer poukázal v prípade reálneho magnetického poľa na existenciu magnetických „pascí“, ktoré koncentrujú v blízkosti jeho pólov elektricky nabité častice. Teoretický vzhľad torusu nabitých častíc obopínajúceho Zem odvodil až v r. 1957 F. Singer. Analýzou meraní družice Explorer 1 a jej nasledovníkov určil James Van Allen (Univerzita Iowa), že Zem obopínajú dva pásy so zvýšenou koncentráciou nabitých častíc: protónov vo vnútornom páse a elektrónov vo vonkajšom páse. Ich spoločná os je totožná s osou magnetického poľa Zeme. Hranice pásov dosahujú sklony až 65° geografickej šírky a keďže magnetické póly Zeme neležia na priamke prechádzajúcej jej stredom, vytvárajú v magnetosfére Zeme rôzne anomálie (napr. v južnom Atlantiku zasahuje zvonku podľa stavu slnečnej aktivity až do výšky 200 km link). Družica Van Allen Probe v r. 2012 objavila aj dočasný tretí vonkajší pás vysoko energetických ultrarelativistických elektrónov, ktorý zaniká prechodmi pozostatkov CME (ejekcií koronálnej hmoty zo Slnka) blízko Zeme.

 

Prelet umelej družice alebo astronautov Van Allenovými radiačnými pásmi vždy znamená riziko pre techniku a radiačné nebezpečenstvo pre ľudí. Žiarenie môže poškodiť citlivú techniku na palubách družíc a preto sa väčšina z nich pobytu v týchto oblastiach vyhýba. Pri pilotovaných letoch na Mesiac v rámci programu Apollo sa však ukázalo, že existujú dráhy, ktoré sa príliš aktívnym oblastiam pásov vyhýbajú. Väčšinu dávky tak astronauti získali počas relatívne dlhého letu k Mesiacu od javov prebiehajúcich na Slnku (od 1,6 do 11,4 mSv pri štandardnej pozemskej ročnej norme 50 mSv ^[1]).

 

Stav a úroveň radiácie vo Van Allenových pásoch je najmä dôsledkom toku slnečného vetra a stavom magnetosféry Zeme, ktoré patria ku najdôležitejším parametrom dnes intenzívne skúmaného „kozmického počasia“. 

 

 

Oficiálna televízna správa Armády Spojených štátov amerických (v angličtine)

 

Krajská hvezdáreň v Žiline