"Nebeský palác" nám padá na hlavy (2018)
Za 60 rokov dobývania vesmíru už okolo Zeme poletuje všeličo. Mnohé neovládateľné kusy kozmického smetia si to postupne namieria späť na Zem. Pri menších kúskoch sa o všetko postará naša atmosféra, v ktorej zhoria ako meteory. No keď už padá niečo väčšie, veľké povedzme ako autobus...
 
Ako kozmický odpad označujeme všetko na obežnej dráhe Zeme, vytvorené ľudskou činnosťou, čo už neslúži žiadnemu účelu. Ide o nefunkčné satelity, vyhorené stupne nosných raktiet (aj z misií Apollo), trosiek po ich vzájomných kolíziách a explóziách. Malú časť tvoria aj predmety a nástroje stratené počas výstupov astronautov do kozmického priestoru napr. celá taška s náradím, rukavica, kamera, kliešte, termo prikrívka či zubná kefka. Toto smetie ostáva na obežnej dráhe okolo Zeme a predstavuje potencálne nebezpečenstvo pre ostatné družice, satelity a v neposlednom rade ľudí, napríklad posádku ISS. O väčšinu týchto telies sa časom postará gravitácia Zeme, atmosféra a slnečná aktivita. V závyslosti od výšky nad povrchom to môže trvať mesiace, ale aj milióny rokov. Najväčší problém je pritom Kesslerov syndróm, reťazová reakcia pri ktorej jedna zrážka vyprodukuje množsto menších trosiek rozprsknutých rôznymi smermi, ktoré šíria ďalšiu skazu priestorom. V ideálnom prípade by sa preto mala všetka dosluhujúca technika včas naviesť naspäť na Zem. Pri riadenej deorbitácii sa obvykle vyberá miesto dopadu na hladinu oceánu s málo frekventovanou lodnou dopravou. Trosky sú sústredené do pásu dlhého okolo 1600 km so šírkou niekoľko kilometrov. Toto miesto tzv. cintorín vesmírnej techniky sa nachádza v južnom Tichom oceáne, ďaleko od pevniny a obývaných oblastí. Tu skončila aj vesmírna stanica MIR. 
 
Úplne prvú družicu - Sputnik 1 vyniesla na obežnú dráhu okolo Zeme nosná raketa Sputnik  4.10.1957. Strieborno-zinkové batérie sa vybili už 26.10.1957 a parametre dráhy predurčili družici iba krátku existenciu. 92 dní po svojom vypustení 4.1.1958 zanikol Sputnik 1 v atmosfére Zeme. Hoci nevieme, či bol zánik niekde pozorovaný, prakticky guľové teleso hmotnosti 86,3 kg priemeru 58 cm mohlo zažiariť ako pomerne jasný bolid a mohol byť pozorovateľný kdekoľvek na Zemi v rozmedzí šírok, rovnajúcim sa sklonu dráhy telesa k rovine rovníka (± 65,1°). Nie všetko kozmické smetie však zanikne tak rýchlo. Starým harcovníkom je napríklad už dávno nefunkčný no predsa najstarší stále jestvujúci satelit Vanguard 1. Ten je v poradí 4. umelou družicou Zeme, na obežnú dráhu ho vyniesli 17.3.1958. A ešte si tam pobudne a prežije niekolko ďalších generacií. Jeho zánik sa predpovedá niekedy na rok 2198.
 
Nezabudnuteľným „zážitkom“ môže byť koniec čínskeho orbitálneho laboratória Tiangong 1 (v preklade "Nebeský palác"). Stanica bola vypustená 29.9.2011 a slúžila misiám taikonautov (čínski astronauti) do roku 2013. Odvtedy je v spiacom móde a riadiace stredisko čínskych kozmických letov priznalo, že s ňou stratilo kontakt 16.3.2016. Je teda bez ovládania a možnosti riadeného dopadu. Pád telesa s celkovou dĺžkou 10,4 m, priemerom 3,35 m a s hmotnosťou 8,5 tony pri rýchlosti viac ako 8 km/s z obežnej dráhy Zeme už vytvorí iné divadlo, než malá padajúca družica. Môže byť podobné návratu automatických zásobovacích kozmických lodí s odpadom zo stanice ISS. Po rozpade stanice v atmosfére sa odporom vzduchu trosky roztriedia podľa hmotnosti (hmotnejšie na čele a menej hmotné na chvoste kolóny) a nepravidelne zjasňujúc a pohasínajúc vytvoria relatívne pomalú skupinu rôzne jasných „meteorov“. Pozostatky najväčších, či materiálovo najodolnejších fragmentov môžu nakoniec rýchlosťou voľného pádu (asi 230 km/hod) dopadnúť aj na povrch Zeme. Sklon dráhy stanice Tiangong 1 je 42,8° a preto u nás (φ = 49,2°) pád trosiek nehrozí. Zánik stanice však môže nastať, prakticky kdekoľvek medzi 42,8° severnej a 42,8° južnej zemepisnej šírky. Táko obasť zahŕňa napríklad Španielsko, Grécko, časť Talianska, časť USA, Strednú a časť Južnej Ameriky, celú Afriku, Austráliu a južnú Áziu. Hoci ide o obývané oblasti, pravdepodobnosť, že potenciálne zyšky niekoho zasiahnu, je aj tak veľmi malá. 
  
 
Určit presný čas a miesto dopadu je však dosť problematické. Po dosiahnutí perigea pod 180 km zostáva prakticky každej umelej družici Zeme už iba niekoľko hodín existencie (niekoľko obletov). Presnosť prepovede však najviac ovplyvňuje aktuálna slnečná aktivita a s ňou sa meniace parametre vysokej atmosféry Zeme. Odpor prostredia je závislý lineárne od hustoty atmosféry a priečneho prierezu telesa a rastie s druhou mocninou rýchlosti. Termín konca Tiangongu sa stále môže nevyspytateľne posúvať a aj predpovede sa v závislosti od zdroja mierne rôznia. 
 
Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že Tiangong 1 zanikne 1.apríla 2018, v druhej polovoci dňa. Či to tak aj bude uvidíme o pár desiatok hodín.
 
Krajská hvezdáreň v Žiline
 
Aktualizované predpovede nájdete napriklad na stránkach: