100. výročie narodenia R. P. Feynmana (2018)
„Nie som povinný byť taký, aký by som podľa ostatných ľudí mal byť. Je to ich omyl, a nie moje zlyhanie“. 
 

Richard Philips Feynman sa narodil 11.mája 1918 v štvrti Queens v New Yorku. Vyrastal v mestečku Far Rockway a už ako malému mu učarovala príroda. K jej porozumeniu a poznaniu detailov ho viedol jeho otec. Od matky zasa získal zmysel pre humor, ktorý ho sprevádzal po celý život. Radšej ako literatúru pre deti čítal matematické knihy určené pre dospelých, ktoré si nenápadne požičiaval pod zámienkou, že sú pre jeho otca. K záujmu o vedu priviedol aj svoju mladšiu sestru Joan, ktorá sa aj napriek odhovárania babičky a matky nakoniec stala astrofyzičkou.
 
Feymanovi rodičia mali židovský pôvod, čo mu narobilo ťažkosti pri výbere vysokej školy. Vtedajší režim v Amerike určoval limity počtu prijatých židov z rád uchádzačov o štúdium. Napriek tomu a aj vďaka jeho genialite, sa mu podarilo vyštudovať prestížny Massachusettský technologický inštitút (MIT) a v roku 1939 odišiel na univerzitu do Princetonu. Tam sa začiatkom roku 1943 zapojil do tajného projektu Manhattan zameraného na zostrojenie prvej atómovej bomby. Projekt bol pre USA najväčším štátnym tajomstvom, dokonca ani väčšina samotných zamestnancov nevedela, že pracuje na zostrojení atómovej bomby. Pred tým, ako odišiel do novopostavenej lokality Los Almos, sa oženil s dlhoročnou priateľkou Arlene, ktorá neskôr zomrela na tuberkulózu. Do projektu Manhattan sa zapojila špička vtedajšej vedeckej spoločnosti. V púštnom mestečku Los Almos sa stretávali osobnosti, akými boli Robert Oppenheimer, Enrico Fermi, Edward Teller, a najmladší Feynman sa ani medzi takýmito velikánmi nestratil. Atmosféra v Los Alamos bola veľmi napätá, keďže sa všetci museli chovať podľa prísnych vojenských pravidiel. Vedci mali zakázané publikovať výsledky svojich vedeckých prác a nesmeli o nich medzi sebou hovoriť.
 

Ani pri takej vážnej práci však Faynmana humor neopúšťal. Dráždil armádnych cenzorov tým, že si od svojej manželky nechával posielať zašifrované listy a bavil sa na tom, ako ich museli krvopotne lúštiť. Výsledkom ich úsilia, ktoré ich pripravovalo o nočný spánok, boli pritom vždy len nejaké banality, napríklad o počasí. Feynman naháňal strach armádnemu aparátu aj tým, že vypočítaval kombináciu zámkov na nedobytných trezoroch v Los Alamos, kam sa ukladali najutajenejšie záznamy a plány ohľadne projektu Manhattan. Skoro vždy sa mu to podarilo, a ako bonus zanechával v trezoroch humorné odkazy na dôkaz svojej prítomnosti. Armáda šalela a vedci sa šli popukať od smiechu. Avšak toto obdobie aj na Feymanovi zanechalo svoje stopy. V neskorších rokoch trpel depresiami zo strachu spustenia atómovej bomby na New York.  Počas svojho života sa stačil trikrát oženiť a s poslednou ženou mal dve deti.
 
Do mnohých oblastí fyziky priniesol Feyman množstvo originálnych nápadov. Sám seba považoval za duchovného otca nanotechnológií, pracoval na teóriách gravitácie, elementárnych častíc, či na kvantovej teórii poľa. Zdôvodnil existenciu kvarkov, z ktorých sa skladajú protóny a neutróny, matematicky popísal chovanie kvapalného hélia. Rovnako ako Einstein aj Feynman sa stal legendou svojej doby. Jeho prednášky sa stali populárne po celom svete. Zaslúžil sa aj o objasnenie príčin havárie raketoplánu Challenger v roku 1986 a jednoduchým spôsobom ilustroval príčiny havárie na pokuse s tesniacimi krúžkami. Richard Feynman je držiteľom mnohých prestížnych cien - Nobelova cena za fyziku (1965) za rozvinutie kvantovej elektrodynamiky, Cena Alberta Einsteina (1954, Princeton), Einsteinova cena (Albert Einstein Award College of Medicine) a Lawrencova cena (1962).
 

Vedcov si my obyčajní ľudia často predstavujeme ako čudákov, alebo ako trocha zvláštnych ľudí. Tieto predsudky sa Feynmana netýkali. Fyzik, špičkový vedec a držiteľ Nobelovej ceny nebol žiadny suchár, bol naopak prekvapivo živelný. Jeho autobiografia „To snáď nemyslíte vážne, pán Feynman!“ sa dostala na pulty kníhkupectiev po celom svete. Líši sa od ostatných nielen svojim názvom, ale aj obsahom, ktorý môže byť pre niektorých ľudí až provokatívny. Feynmanova snaha ukázať sa ľuďom ako normálny človek mala mnohokrát veľmi rozšafné poňatie a dnešný bulvár by si na jeho aktivitách mimo katedru určite zgustol. Bez problémov poukazoval na svoje slabiny, rovnako ako nekriticky vyzdvihol svoje zručnosti a schopnosti. Feynman nemal problém zo seba spraviť vymetača barov a obdivovateľa krásnych žien. Svojim až bohémskym životom spopularizoval fyziku možno viac ako hociktorý vážený profesor svojimi článkami v časopisoch pre študentov. Nezáležalo mu na tom, čo si o ňom myslia druhí, stačil mu ich rešpekt. K jeho vášňam patrili návštevy podnikov, kde obsluhovali čašníčky hore bez, hranie na malé bubny bongo, maľovanie obrazov so šteklivými námetmi, lúštenie mayských hieroglyfov, otváranie zámkov všetkého možného druhu, zbierka hlavolamov, a to zďaleka nebolo všetko. Hádal sa s kamarátmi, či moč z tela vychádza iba na základe gravitácie, postavil sa na hlavu a ukázal im, že močiť sa dá aj takto. Bol to napoly génius a napoly klaun. Keď mu oznámili, že získal Nobelovu cenu za prípravu matematického aparátu kvantovej elektrodynamiky, s manželkou to považovali za nevydarený žart. On sám po poctách netúžil: „Pre mňa nie je podstatné, či sa niekto vo Švédskej akadémii vied rozhodne, že práve táto práca je dostatočne vznešená, napísal neskôr.“ Ja som už svoju cenu dostal. Je ňou potešenie, že som prišiel na to, ako príroda funguje, radosť z objavu, zistenie, že iní ľudia moju prácu používajú. Toto sú veci, ktoré pre mňa majú cenu.“
 

Richard P. Feynman bol jedným z najvýnimočnejších a súčasne najväčších teoretických fyzikov 20. storočia. Súčasne bol aj jeden z najzábavnejších a najzrozumiteľnejších učiteľov vedy. Okrem dvoch spomienkových kníh vyšiel knižne aj rad jeho prednášok a teoretických prác, ktoré záujemcom na celom svete sprístupnili neľahký odbor fyziky. Knižne vydané "Feynmanove prednášky z fyziky", ktoré vyšli aj v slovenčine, patria ku klenotom „vedy s ľudskou tvárou“. 
 
Zomrel 15. februára 1988 po desaťročnom boji s rakovinou. Po prevoze do nemocnice v Los Angeles ešte netušil, aký vážny je jeho zdravotný stav. Nesúhlasil s nepretržitou dialýzou a rozhodol sa, že takou cestou nepôjde. Pripravoval sa na smrť a povedal, že to bude jeho posledný objav – ako to vyzerá, keď človek zomiera. Už ako dieťa si uvedomoval, že to raz príde a nepochyboval o tom, že to bude zaujímavá skúsenosť.
 
Soňa Sucháňová, Krajská hvezdáreň v Žiline