Začiatkom novembra 1572 zažiarila na oblohe nová hviezda (2018)
Jedna z najjasnejších supernov v histórii astronómie sa stala jedným z prvých klincov do truhly Aristotelovskej fyziky a znamenala začiatok novej vedeckej revolúcie.
 
Novú hviezdu v súhvezdí Kasiopeja objavilo niekoľko nezávislých pozorovateľov v Európe a mnoho ďalších i v Číne a Kórei. Nie všetci však pochopili, že sa stali očitými svedkami prelomovéhu javu. Hoci ju označujeme ako Tychovu supernovu, Brahe nebol jej prvým objaviteľom. Hviezdu postupne popísali  Wolfgang Schuler, Thomas Diggs, John Dee, Francesco Maurolico, Jerónimo Muñoz, Tadeáš Hájek alebo Bartholomäus Reisacher. Hviezda zažiarila blízko  κ  Cas (v Almageste „nad pravou nohou trónu“) už asi 2. novembra, 11. novembra dosiahla jasnosť Jupitera a od 16. novembra dosiahla jasnosť Venuše. Bola viditeľná voľným okom na Slnkom osvetlenej oblohe a takou zostala až do začiatku roka 1574 (spolu 480 dní!).
 
Dlhá pozorovateľnosť (v u nás cirkumpolárnom súhvezdí) sa časom stala zdrojom prvých sporov o popis tohto výnimočného javu. Mnohí zástancovia Aristotelovskej fyziky začali vysvetlovať pozorovaný jav v duchu starých pravidiel: všetko premenlivé na oblohe je k Zemi bližšie než Mesiac a stvorené z elementu oheň. Časť astronómov novú hviezdu považovala dokonca za kométu. Sféry éterických planét boli podľa nich priehľadné a nepreniknuteľné.
 
Proti týmto predstavám napísal Tadeáš Hájek z Hájku krátke pojednanie (len na 3 ½ listu) už v marci 1573. Hlavný spis plný presvedčivých argumentov vyšiel až o rok neskôr pod názvom Dialexis de novae et prius incognitae stellae inusitatae magnitudinis et splendidissimi luminis apparitione, et de ejusdem stellae vero loco constituendo. (Adjuncta est ibidem ratio investigandae parallaxeos cujusque phaenomeni, ejusque a centro terrae distantia, meteorologicam doctrinam mirifice illustrans: nunc primum conscripta et edita) a bol venovaný cisárovi Maximiliánovi II. 
 
Hájek v 15. hlavách vyvrátil, že ide o „starú“ hviezdu, alebo kométu. Potvrdil jej časom klesajúcu jasnosť, vzdialenosť „za“ Mesiacom, pritom však jej charakter je „éterický“ (nie „ohňový“). V záverečných častiach pojednáva o neoprávnenosti fatalistických predpovedí, ktoré z tohto javu v predstavách mnohých vyplývajú a v poslednej časti pojednáva o prínose astronomických pozorovaní pre vieru a poznanie človeka. Neskôr ju rozšíril ešte o ďalších 7. hláv. Následný búrlivý rozvoj astronómie počas nasledujúcich tridsiatich rokov potvrdil Hájkovho génia a jeho trvalé miesto v astronomickom poznaní Strednej Európy. 
 
Všetky Hájkove argumenty proti predstavám peripatetikov (žiakom a prívržencom Aristotela) podporil človek tej doby najoprávnenejší, Tycho Brahe, ktorý novú hviezdu tiež pozoroval a už v roku 1573 o nej napísal knihu De nova stella. Ďalší zo „šťastných“ úkazov, Veľká kométa z r. 1577 (C/1577 V1) s nemerateľnou paralaxou, putujúca cez nepreniknuteľné sféry planét, mimo ohnivej sféry Zeme, Aristotelovskú fyziku už položila na lopatky. Iba o jednu generáciu neskôr dokonal jej úplný koniec J. Kepler a jeho eliptické dráhy planét okolo Slnka.
 
Dnes poznáme pozostatok po Supernove 1572 alebo SN 1572  v súhvezdí Kasiopeja aj ako Tychovu supernovu. Podľa pozorovaní v rádiovej a neskôr i v optickej a röntgenovej oblasti spektra ide žiarivý typ Ia (sústava biely trpaslík zhromažďuje hmotu z blízkeho hviezdneho sprievodcu, zvyčajne červeného obra), poznáme jej približnú vzdialenosť (rôzne metódy dávajú výsledok 7 500 – 9 000 svetelných rokov). Možno poznáme i obrieho spoločníka (Tycho G), ktorý proces supernovy v dvojici biely trpaslík – červený obor naštartoval. 
 
Nič z tohto by nám však pred takmer 450 rokmi nikto neuveril.
 
RNDr. Miroslav Znášik, Krajská hvezdáreň v Žiline