Ivan Bella a jeho let do vesmíru - prvá časť (2019)
Ivan Bella sa narodil 21. mája 1964 a pochádza z Dolnej Lehoty v okrese Brezno. Ako dieťa chcel byť športovcom, kuchárom, kominárom a pozdávala sa mu aj kariéra kaskadéra. K lietaniu sa dostal vďaka športu a to najmä skokom na lyžiach. Už vtedy ho fascinovali sekundy strávené vo vzduchu. Na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici sa venoval parašutizmu a tam už nešlo iba o sekundy, ale o desiatky minút strávených v oblakoch. V štúdiu pokračoval na Vysokej vojenskej škole SNP v Košiciach (1983-1987) a o lete do vesmíru v tej dobe ešte vôbec neuvažoval. Od roku 1993 slúžil v 33. leteckej základni stíhacích a bombardovacích lietadiel v Malackách, kde lietal na strojoch MIG-21 a SU-22.
 
Prvým aj posledným československým kozmonautom sa stal v roku 1978 Vladimír Remek. Po jeho návrate nastala niekoľkoročná pauza s malou pravdepodobnosťou letu ďalšieho Čechoslováka do kozmu. Až neskôr, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sa otvorila možnosť financovania letu do vesmíru v rámci deblokácie ruského dlhu voči Slovensku. Bola to hádam jediná šanca, ako sa dostať do vesmíru a tak zviditeľniť malú krajinu medzi svetovými veľmocami už pár rokov po jej vzniku. 
 
V roku 1993 sa do výberu prihlásilo 32 pilotov vojenských stíhačiek vrátanie Ivana Bellu, ktorého tam prihlásili jeho kolegovia. Veľmi dobre poznali jeho záľubu v adrenalínových športoch a poznali aj jeho psychickú a fyzickú zdatnosť. Špekulácie o protekčnom výbere sám Bella popiera s tým, že jeho rodičia boli obyčajnými robotníkmi v železiarňach v Podbrezovej a ani členovia rodiny nemali kontakty na nikoho významného. 23. marca 1998 nakoniec do ruského výcvikového centra odišli dvaja kandidáti na slovenského kozmonauta, mjr. Ing. Ivan Bella a pplk. Ing. Michal Fulier ako náhradník.
 
Bežne sa kozmonauti v Hviezdnom mestečku (vojenskom výskumnom a výcvikovom stredisku pri Moskve) pripravujú na let do vesmíru 3-5 rokov. Bella s Fulierom a ostatnými kozmonautmi mali na prípravu necelý rok. Šlo v podstate o intenzívny rýchlokurz zaoberajúci sa všeobecnou prípravou, teóriou lietania kozmických lodí, navigáciou, astronómiou, medicínou a podobne. Všetko sa prekladalo kozmonautickým výcvikom , čiže špeciálnymi druhmi prípravy, ako bol napríklad nácvik lietania v bezváhovom stave. Tento nácvik sa robí v štvormotorových lietadlách, kde bezváhový stav vzniká kombináciou prudkého klesania lietadla a špeciálnych manévrov. Takto sa podarí vytvoriť bezváhový stav na 25 až 28 sekúnd. Výcvik sa neobišiel bez centrifúgy, na ktorej sa testuje odolnosť organizmu voči preťaženiu a nevyhli sa ani otáčavým kreslám, ktoré dostali prezývku „grcáky“. To už samo napovedá, čo asi na nich kozmonauti zažívali.  Všetkým týmto aktivitám venovali kozmonauti stovky hodín. Ruský systém prípravy kozmonautov je krutý a Američania túto prípravu neuznávajú. Podľa nich je to mučenie, ale tí, ktorí týmto „mučením“ prešli si chválili pripravenosť a uľahčenie života v reálnych podmienkach kozmu. 
 

 
  

Prísnym sitom výberu nakoniec prešli ruský kozmonaut Viktor Afanasjev – veliteľ, Francúz Jean-Pierre Haigneré – palubný inžinier a slovenský kozmonaut Ivan Bella – výskumníkZáložnú letovú posádku Sojuz TM-29 tvorili Saližan Š. Šaripov (RUS), Claudie A. Deshays (FRA) a Michal Fulier (SVK).

 

Každý kozmonaut mal možnosť zobrať si so sebou na palubu vesmírnej lode 1,5 kg svojich osobných vecí. Náš kozmonaut si do batožiny pribalil fotografie rodiny, známych, našu vlajku, vlajku vojenského útvaru leteckej základne Malacky, z ktorej ako vojenský pilot vyšiel a malý talizman od rodiny v podobe chlpatého psíka.

Pred odletom sa kozmonauti nevyhli zavedeným rituálom, ktoré vznikli ešte za Gagarina. Prevozu rakety z montážnej haly na štartovaciu rampu, sa mohli zúčastniť úplne všetci, čo sa práve nachádzali v Bajkonure, okrem samotných kozmonautov. K zaužívaným tradíciám patrilo aj sledovanie filmu „Biele slnko púšte“ (1), hoci vôbec nesúvisí s kozmonautikou. Kozmonauti nemali inú možnosť, len si ho večer pred letom pozrieť. Pred odchodom z hotela Kosmonavt sa fixkou podpísali na dvere izby, v ktorej boli ubytovaní a aby si neodniesli šťastie, museli si všetci prítomní ešte na chvíľu sadnúť. VŠETCI. Takže, ak bol prítomný napr. minister, tak aj on. A keď už nebolo kde, kľudne aj na zem.  Pri východe z hotela nesmelo chýbať lúčenie a posvätenie od pravoslávneho kňaza za sprievodu pesničky „Zelená tráva na dvore“ a bolo jedno, či sa letelo v lete alebo v zime. Človek by si myslel, že tých rituálov už bolo dosť, ale nie. Po tom, čo kozmonautov pracovníci strediska pripravili na let, skontrolovali, utesnili a natlakovali im ľahké skafandre, nasadili ich do autobusu smerom na štartovaciu rampu. Cestou na presne určenom mieste autobus zastal, kozmonauti museli vystúpiť, prácne sa odstrojiť, omočiť ľavé zadné koleso autobusu a opäť sa poobliekať.  Paradoxne, tento zvyk je považovaný skôr za výhodu, keďže ďalšia možnosť ísť na potrebu sa naskytne približne až za 7 hodín.
 
Štart pilotovanej kozmickej lode Sojuz TM-29 s tromi kozmonautmi na palube, sa uskutočnil 20. februára 1999 o 04:18:01 UTC z ruského kozmodrómu Bajkonur a cieľom bola orbitálna stanica MIR.
 
Ivan Bella sa ako 385. človek v histórií dostal do vesmíru. Na obežnej dráhe strávil 7 dni, 26 hodín a 51 sekúnd a bol jedným z posledných kozmonautov na stanici MIR.
 

~ koniec prvej časti~

Soňa Sucháňová, Krajská hvezdáreň v Žiline
 
 
(1) Často sa prevdepodobne nesprávne uvádza názov „Zlaté slnko v púšti“. odkaz na čsfd.sk