Ivan Bella a jeho let do vesmíru - druhá časť (2019)
 
Štart pilotovanej kozmickej lode Sojuz TM-29 sa uskutočnil 20. februára 1999 o 04:18:01 UTC z ruského kozmodrómu Bajkonur a cieľom bola orbitálna stanica Mir.
 

Posádku tvorili veliteľ Viktor Afanasjev, palubný inžinier Francúz Jean-Pierre Haigneré a ako výskumník slovenský kozmonaut Ivan Bella. Išlo o vôbec prvý let v histórii sovietskych a ruských pilotovaných letov, kde posádku tvorili dvaja zahraniční kozmonauti.
 
Sojuz sa na obežnú dráhu Zeme dostal po 8 minútach a 36 sekundách. Ďalšie dva dni trvalo, kým vystúpili do výšky 350-400km, kde v plne automatickom režime bez ťažkostí prebehol manéver spojenia s kozmickou stanicou Mir. Po 34 obletoch Zeme sa tak posádka kozmickej lode mohla zvítať s posádkou kozmickej stanice Mir. Tú tvorili ju dvaja Rusi Gennadij Padalka a Sergei Avdeyev, ktorí na palube trávili už dlhší čas a tak sa z ich príchodu pochopiteľne veľmi tešili. Zvítanie bolo tradičné, chlebom a soľou, i keď tá musela byť rozpustená vo vode, inak by nekontrolovateľne lietala po stanici.
 
Každý kozmonaut mal na čas pobytu pripravený vedecký program. Ako sa vyjadril sám I. Bella: „ Nie je to žiadny výlet do vesmíru, ako si mnohí predstavujú, ale je to tvrdá drina“. Niekedy si sám pripadal ako naprogramovaný robot. Keďže jeden oblet stanice okolo Zeme trval 90 minút za pozemských 24 hodín sa tam deň a noc prestriedali 16x. Celý pobyt sa tak musel riadiť podľa presne určeného rozvrhu. Súčasťou tohto boli aj hodinky, ktoré kozmonautov zvukovým signálom upozorňovali na začiatok a koniec konkrétnej aktivity, takže to tam niekedy pípalo z každej strany ako v kurníku.
 
Slovenský vedecký program misie Štefánik zahŕňal 6 vedeckých projektov zameraných na oblasť medicíny, biológie a fyziky (Dozimetria, Senzo-asymetria, Endotest, Metabolizmus, Tréning a Prepelica). Všetky projekty pochádzali z dielne ústavov SAV, no participovali na nich aj iné inštitúcie napr. Slovenský metrologický ústav, Univerzita veterinárneho lekárstva v Košiciach, či Strojnícka fakulta STU. Časť projektov sa riešila priamo na palube stanice Mir, ďalšie pred a po lete. 
 

Skúmali sa možnosti ľudského tela prispôsobiť sa podmienkam kozmického letu. Po prvý krát sa priamo na stanici testovala odpoveď endokrinného systému na pracovnú, psychickú a metabolickú záťaž. Ivan Bella  si  pichal  inzulín, pil glukózu a odbery krvi mu pomáhal vykonávať jeho kolega, ruský kapitán posádky,  V. Afanasjev. Vzorky neskôr prešli podrobnou analýzou na Zemi. Náš kozmonaut si ich odoberal aj pri rôznych formách fyzickej záťaže. Skúmal sa priebeh adaptácie na stav mikrogravitácie a vestibulárny aparát (vnímanie rovnováhy) spolu s vplyvom  kozmického žiarenia na ľudský organizmus. Toto  všetko malo dať odpovede na zvládnutie náročných podmienok v kozme. 
 
Jedinečný a pre verejnosť asi najpríťažlivejší bol experiment s prepelicami. Pre budúce možné medziplanetárne lety, či iné dlhodobé pobyty v kozme, je potrebné dosiahnuť nezávislosť od Zeme. Na základe predchádzajúcich experimentov sa skúmal vplyv beztiažového stavu na postembriálny vývoj prepelíc. Tie v prvých dňoch života nie sú schopné adaptovať sa na podmienky mikrogravitácie. Do kozmu si sebou Bella zobral 60 predliahnutých vajec japonskej prepelice, ktoré na palube Mir preložil do inkubátora. Predpokladalo sa, že sa z vajíčok vyliahne okolo 15 kuriatok, vyliahlo sa ich však vyše 30. Ďalšie liahnutie bolo zastavené, keďže ich nebolo kam umiestniť a čím kŕmiť. Pri liahnutí sa používala špeciálna sieťka, pretože poletujúce škrupiny by v beztiažovom stave mohli narobiť veľké problémy. S ich kŕmením mali všetci kozmonauti plné ruky práce. Kuriatka boli preložené do špeciálnej centrifúgy navodzujúci stav gravitácie na zemi. Tá sa však po 15 hodinách prevádzky pokazila a väčšina kuriatok uhynula. Na Zem viezli desať prepelíc, no pre poruchu klimatizácie v návratovom module prežili len tri. Sám I. Bella ich pod kombinézou chránil vlastným telom pred podchladením. Experiment bol za daných podmienok považovaný za úspech. Prvýkrát sa uskutočnila inkubácia prepeličích vajec, ktoré dve tretiny embryonálneho vývoja prekonali na Zemi. Liahnivosť bola 64,3%.
 
 
Po šesťdňovom pobyte na stanici Mir a po 7 dňoch 21 hodinách a 56 minútach strávených vo vesmíre sa 28.2.1999 Bella spolu s Padalkom vrátili na Zem v lodi Sojuz TM – 28. Pristáli v Kazachstane pri teplote -13 stupňov. Pristátie znepríjemňovala vysoká vrstva snehu, ktorú odfúkli brzdiace systémy návratového modulu a oni dopadli na tvrdú zamrznutú zem. Na mieste pristátia ich čakala vyhľadávacia a pátracia skupina, ktorá ich vytiahla z pristávacieho modulu a urobili im základné kontrolné vyšetrenia. Potom ich previezli do Astany a odtiaľ do Hviezdneho mestečka, kde ich čakali rodiny. 
 
Život Ivana Bellu sa po návrate z kozmu zmenil od základov. Z neznámeho pilota sa stala verejne známa osoba, ktorú oslavoval celý národ. Jeho každodennou súčasťou sa stali besedy, prednášky, či rôzne podujatia, ktoré nestrácajú na príťažlivosti ani po toľkých rokoch. Jednej z nich sme sa zúčastnili aj my (pracovníci Krajskej hvezdárne v Žiline) minulý rok na Astrofilme v Piešťanoch, kde bol I. Bella čestným hosťom. Pôsobil na nás veľmi skromne a milo a jeho rozprávanie v nás zanechalo hlboký dojem.
 
Po návrate z kozmického letu začal pracovať na ministerstve obrany SR. Bol menovaný plukovníkom letectva SR, od roku 2004 pôsobil ako vojenský pridelenec SR na veľvyslanectve v Moskve a od roku 2013 na veľvyslanectve SR v Kyjeve. V roku 1999 ho prezident republiky Rudolf Schuster ocenil Rádom Ľ. Štúra I. triedy. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydalo dňa 15.6.1999 príležitostnú poštovú známku "Prvý kozmický let občana SR" v hárčekovej úprave s nominálnou hodnotou 12 Sk. Na známke je portrét slovenského kozmonauta Ivana Bellu a časť orbitálnej stanice MIR. Jeho meno nesie aj asteroid (22901) Ivanbella a Gymnázium Ivana Bellu v Handlovej. Je patrónom viacerých medzinárodných projektov, ako Expedícia MARS, či Parku tmavej oblohy v NP Poloniny a tiež čestným členom Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV.
 
Ivan Bella bol jedným z posledných kozmonautov na palube orbitálnej stanice MIR, ktorá vo vesmíre vykonávala vedecké úlohy od roku 1986. Bola útočiskom 104 kozmonautom, ktorí na nej po dobu jej pôsobnosti vykonali 23 000 rôznych experimentov vedeckého charakteru. Poslední kozmonauti ju opustili 15.6.2000. Začiatkom roka 2001 bola stanica navedená do hustých vrstiev našej atmosféry a jej zvyšky dopadli 23.3.2001 do Tichého oceánu. 
 
Soňa Sucháňová, Krajská hvzedáreň v Žiline