Milan Rastislav Štefánik (*21.7.1880 - †4.5.1919) sa narodil do rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertiny, za slobodna Jurenkovej, 21. júla 1880 v obci Košariská, ktorá bola do roku 1870 kopaničiarskou osadou obce Brezová. V roku 1928 sa názov obce Brezová zmenil na Brezová pod Bradlom. 

 

Už od útleho detstva bol Milan Rastislav Štefánik vychovávaný v prostredí, kde sa formoval hurbanovský duch bojovníka za slovenskú slobodu. Na otcovu faru totiž prichádzal ako vzácny hosť aj sám J. M. Hurban. Po narodení M. R. Štefánika bolo v rodine spolu 6 súrodencov. Chlapcom dával otec Pavol vždy aj druhé, slovanské meno. Okrem Rastislava to boli mená Branislav a Svätopluk. Po Milanovi ešte pribudlo ďalších 6 súrodencov, ale v ťažkých podmienkach sa podarilo vychovať rodičom 9 detí. Malý Milan od detstva údajne okrem svojej hriadky vo veľkej záhrade, o ktorú sa veľmi rád staral, večer zo stoličky cez okno ešte radšej pozeral na hviezdy na oblohe. V rodnej obci začal študovať prvé tri triedy ľudovej školy. Jeho otec dobre vedel, že ak chce dať synovi kvalitné vzdelanie, musí sa naučiť dobre po maďarsky. Preto od deviatich rokov musel Milan ísť z domu do Šamorína, kde sa mal naučiť dobre po maďarsky, aby mohol úspešne zvládnuť štúdium na pomaďarčenom evanjelickom lýceu v Prešporku. Tak sa ocitol na jednej škole aj so svojimi staršími bratmi. Milan dosahoval vynikajúce výsledky, ale horšie to bolo s jeho bratom Pavlom, ktorému štúdium moc nešlo. Preto odišli zo školy v Prešporku do Šopronu a potom do Sarvaša. Za výborné študijné výsledky dostal v poslednom ročníku Telekiho cenu, ktorá predstavovala 70 zlatiek. Štúdium ukončil s vyznamenaním maturitou v Sarvaši. Tu sa dostal do konfliktu s maďarskými spolužiakmi a len vďaka riaditeľovi školy nebol predčasne zo školy vylúčený. Po skončení štúdia šiel splniť otcov sen do Prahy, kde sa prihlásil na štúdium stavebného inžiniera, lebo jeho otec mal predstavu, že sa má stať z neho technik. V Prahe sa začína angažovať v rôznych spolkoch, ako Detvan, v ktorom bol študujúci medik Vavro Šrobár, od Československej jednoty získal dokonca štipendium. Angažoval sa v spolku evanjelických akademikov Jeroným a v spolku Radhošť. Od profesora Karlovej univerzity T.G. Masaryka preberá jeho myšlienky. V roku 1898 je už tajomník spolku Detvan. V roku 1900 ho otec vyhadzuje pre nezhody z domu a ide bývať k svojmu kamarátovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberka.

Po návrate do Prahy sa odhlásil z techniky a prihlásil sa na štúdium astronómie na Filozofickej fakulte. Už vtedy sa ukazujú jeho problémy so žalúdkom, ktoré sprevádzali Štefánika celý život. V roku 1901 sa stáva predsedom Detvana, ale pre nezhody v spolku ho opúšťa. Letný semester 1902 študuje v Zűrichu, kde sa rozširuje jeho „zbierka“ kontaktov. Po návrate do Prahy v jeseni je na valnom zhromaždení zvolený za predsedu Detvana. Od roku 1903 pomáha Šrobárovi, ktorý vydáva Hlas, redigovať jeho súčasť pod názvom Umelecký hlas. Stáva sa aj publicistom a v pondelkovom vydaní denníka Čas, jeho úvodníku, informuje o kultúre na Slovensku a maďarizácii Slovenska. Posledný rok štúdia astronómie sa už venoval predovšetkým astronómii. Napísal dizertačnú prácu s názvom Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nova Cassiopea. Po obhajobe práce promoval 12. októbra 1904 za doktora filozofie. Už o mesiac hľadal v Paríži miesto vo hvezdárni u známeho astronóma Julesa Janssena, u ktorého nastúpil v nasledujúcom roku. Medzitým nadväzoval kontakty s českými umelcami, sochármi, maliarmi, ktorí pôsobili v Paríži. Zúčastnil sa na mnohých astronomických expedíciách za pozorovaním oblohy a úkazov na nej. Vystúpil na vrchol Mont Blancu, kde bolo observatórium. Za zatmením Slnka cestoval do Španielska do Alcosebre. Jeho chatrné zdravie od detstva sa aj vo Francúzsku podpísalo pod dvojmesačnú hospitalizáciu v nemocnici v Chamonix. Vtedy zomiera aj profesor Janssen a z meudonskej hvezdárne Štefánik musel odísť. Po zlepšení zdravotného stavu sa znova zapojil do astronomickej činnosti. Márne sa snažil zachrániť Janssenovu pozorovateľňu na Mont Blancu, neúspešný bol pokus o vybudovanie vlastnej hvezdárne. Nasledovali výpravy do Turkmenistanu za zatmením Slnka, na Tahiti za pozorovaním Halleyho kométy. Jedno z najvýznamnejších pozorovaní bolo pozorovanie zatmenia Slnka na ostrove Vavau 28.4.1911, za čo dostal aj ocenenie od Francúzskej akadémie. V roku 1912 bol vyslaný do Brazílie do Passau Quatro na pozorovanie zatmenia Slnka. Okrem pozorovaní hlavne zatmení Slnka podnikol aj veľa neastronomických ciest po celom svete, napríklad aj do Afriky. Do Ekvádoru a na Galapágy cestoval za účelom zriadenia siete meteorologických a telegrafických staníc už ako francúzsky občan. Následne je vo Francúzsku ocenený krížom Rytiera čestnej légie. V roku 1913 mu zomiera otec. V roku 1914 ho zdravotné problémy opäť prinútili ísť do Švajčiarska, kde mu operovali žalúdok. Následne vypukla 1. svetová vojna a začala sa Štefánikova aj vojenská a politická kariéra.

 

Hneď po vypuknutí vojny sa prihlásil na front, ale pre jeho pretrvávajúci zlý zdravotný stav mu to nebolo hneď umožnené. Až v roku 1915 získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. Uskutočňoval prieskumné lety a zo vzduchu navádzal delostrelectvo. Zaoberal sa meteorológiou v letectve a zaviedol leteckú meteorologickú službu. Po havárii v Srbsku opätovne ochorel a bol prevezený do nemocnice v Ríme. Počas vojny sa angažoval aj v Taliansku, získaval podporovateľov pre samostatnosť pre Čechov a Slovákov. Pohyboval sa vlastne po celom svete, v Rusku zakladal československé légie. Vojna sa skončila, keď bol v Japonsku. Potom dojednával návrat československých legionárov z Ruska domov a v januári 1919 prišiel do Paríža. V máji v Taliansku si plánoval svoju spoločnú budúcnosť so svojou láskou Gulianou Benzoniovou. 4. mája 1919 nastúpil do lietadla Caproni 450 na letisku pri Udine a tesne pred pristátim v Bratislave vo Vajnoroch lietadlo havarovalo pri obci Ivanka pri Dunaji a M. R. Štefánik aj ďalší členovia posádky lietadla zahynuli.

 

Život Milana Rastislava Štefánika bol síce krátky, ale nesmierne bohatý. Štefánik bol nositeľom rôznych vyznamenaní a pôct. Bol prvým ministrom vojny Dočasnej vlády česko-slovenskej. Pochovaný je v mohyle na vrchu Bradlo v Myjavskej pahorkatine nad obcou Brezová pod Bradlom. 

 

Ing. Anton Šiser, Krajská hvezdáreň v Žiline