Pred päťdesiatimi rokmi, 20. júla 1969 o 20:17 UTC, pristáli prví ľudia na Mesiaci.

Historická udalosť, akou bolo vypustenie prvej umelej družice Zeme Sputnik 1 v roku 1957, naštartovala vesmírne preteky medzi dvoma veľmocami Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom, ktoré ovplyvnili ich vzájomné vzťahy v 60 – 70 rokoch 20. storočia. Toto obdobie bolo pre obidve mocnosti veľmi náročné aj pre kozmonautické neúspechy, ktoré so sebou priniesli ľudské obete na obidvoch stranách. 

Záverečná fáza „mesačných pretekov“ nezačala práve najšťastnejšie a rok 1967 sa tak stal najtragickejším rokom vtedajšej histórie kozmonautiky. Počas testovania kozmickej lode Apollo 1 na floridskom kozmodróme v januári 1967 zahynuli traja astronauti Virgil I.Grissom, Edward H. White a Roger B. Chaffee. Pri prvom pilotovanom lete nového typu lode Sojuz v apríli 1967 trgicky zahynul kozmonaut Vladimír Komarov. Americký kozmický program sa po tragickom požiari Apolla 1 dokázal pomerne rýchlo spamätať, avšak sovietom sa po havárii Sojuzu 1 toto zmŕtvychvstanie programu nepodarilo. Posledný pokus predbehnúť Američanov stroskotal spolu s automatickou sondou Luna 15. Tá mala na Zem priniesť vzorky mesačnej pôdy skôr ako Američania, no pri dopade na mesačný povrch sa rozbila. Stalo sa tak 21. júla 1969 o 15:51 UTC a to už na Mesiaci písali históriu astronauti Apolla 11. 

Vráťme sa však o pár rokov späť do roku 1961. Prezident John F. Kennedy v máji 1961 vyhlásil v prejave o stave Únie pred americkým Kongresom vetu, ktorá zmenila dejiny „Verím, že tento národ by si mal stanoviť ako svoj cieľ pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem pred koncom tohto desaťročia“.

Za týmto účelom bol vytvorený program Gemini, ktorý v rokoch 1961-1966 testoval kozmonautov nácvikmi nevyhnutnými pre pristátie človeka na Mesiaci. Súčasne s týmto programom prebiehal v rokoch 1961-1972 americký program pilotovaných kozmických letov Apollo, realizovaný americkým Národným úradom pre letectvo a kozmonautiku (NASA). Posádka pre Apollo 11 bola menovaná koncom roka 1968 v zložení – Neil Armstrong, Edwin Aldrin a Fred Haise. Začiatkom roku 1969 nahradil Freda Haisa Michael Collins, ktorý po zdravotných problémoch získal opäť letový status. Podľa zaužívaného zvyku na miesto hlavnej posádky postúpila záložná posádka o tri čísla nižšieho letu, teda Apolla 8. Hlavným cieľom letu Apolla 11 bolo doletieť k Mesiacu, pristáť na jeho povrchu a bezpečne sa vrátiť na Zem.

Emblém misie Apolla 11 znázorňoval orla bielohlavého vznášajúceho sa nad povrchom Mesiaca so Zemou v pozadí, ktorý drží v pazúroch olivovú ratolesť – symbol mierumilovnosti výpravy. Pôvodne mal orol držať ratolesť v zobáku, ale vedenie NASA usúdilo, že prázdne orlie pazúry vyzerajú priveľmi uchvatiteľsky a tak ratolesť umiestnili do nich. Pre veliteľský modul bolo vybrané meno Columbia po obrom dele z románu J. V. Verna Cesta na Mesiac. Lunárny modul dostal meno Eagle – „orol“ podľa orla v embléme výpravy.

Blíži sa deň, ktorý sa navždy zapíše do histórie ľudstva. Traja astronauti sa ešte naposledy pred štartom naraňajkujú (steak, toast, vajíčka, pomarančový džús), oblečú ich do skafandrov a nasadia do veliteľského modulu usadeného na nosnej rakete Saturn V. Štart misie Apollo 11 sa koná 16. júla 1969 o 13:32 UT. Po dosiahnutí obežnej dráhy Zeme sa veliteľský modul spája s lunárnym a celý komplex sa vydáva na cestu k Mesiacu. O tri dni neskôr, 19. júla, vesmírna loď vstúpi na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Po odpočinku sa veliteľ Neil Armstrong a pilot Buzz Aldrin vsúkajú do tesného priestoru lunárneho modulu a oddelia sa od Columbie, v ktorej ich zostáva Collins čakať na obežnej dráhe Mesiaca. Začína sa zostup na mesačný povrch. 

Armstrong strávi mimo modulu 2 hodiny a 13 minút, Aldrin 1 hodinu a 42 minút. Inštalujú vedecké prístroje, navrtávajú mesačný povrch, zbierajú kamene a iné vzorky hornín, fotografujú okolie a užívajú si pobyt na Mesiaci. Neoddeliteľnou súčasťou ich programu je aj vztýčenie americkej vlajky, ktorej tyč sa podarí zapichnúť iba do hĺbky 20 cm, nakoľko povrch je veľmi tvrdý. Osobne im z Bieleho domu blahoželá aj vtedajší prezident USA Richard Nixon, ktorého majú na linke. Tento telefonát bude novinármi označený ako najdrahší v histórii. 

Na mesačnom povrchu zanechávajú astronauti okrem svojich stôp a vedeckých prístrojov aj americkú vlajku a plaketu, ktorá je pripevnená na zostupovej časti rebríku lunárneho modulu. Je na jej kresba západnej a východnej pologule Zeme, podpisy astronautov a prezidenta Nixona.

Na plakete je napísané:

Here Men From Planet Earth First Set Foot Upon the Moon July 1969 A.D. We Came in Peace For All Mankind. Tu sa ľudia z planéty Zem prvý raz dotkli nohami Mesiaca. Júl 1969, n.l. Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva.

Po splnení misie a 21 hodinách, 36 minútach, 20 sekundách strávených na povrchu Mesiaca už neostáva nič iné, len sa šťastlivo dostať späť domov. Na štart majú iba jediný pokus. 

Pri zlyhaní motora návratového stupňa sa stane Mesiac ich pohrebiskom. Pre tento prípad ma prezident Nixon pripravený dokonca aj smútočný prejav. Hrozbou sa stáva zlomený klobúčik ističa poistky vzletového motora. Avšak ani táto situácia kozmonautov nezaskočí a pomáhajú si fixkou, ktorú si Aldrin neskôr nechá na pamiatku. 17:54 UTC nastáva zážih vzletového motora a návratový stupeň úspešne vzlietne. Rýchlo stúpa na obežnú dráhu okolo Mesiaca, kde sa v čase 21:35 UTC spája s veliteľským modulom Columbia, na palube ktorého už netrpezlivo čaká Michael Collins. Po necelých troch dňoch cesty už treba len zvládnuť vstup do zemskej atmosféry a pristáť. Rádiová spojenie s posádkou zostáva po vstupe do atmosféry niekoľko minút prerušené a pracovníci riadiaceho strediska nemôžu urobiť nič, iba čakať.

Sedem kilometrov nad povrchom vystrelia štvormetrové stabilizačné padáky a neskôr sa otvoria aj tie hlavné, loď spomaľuje na rýchlosť asi 35 kilometrov za hodinu. Veliteľský modul Columbia pristáva 24. júla 1969 o 16:50:35 svetového času do vĺn severného Pacifiku. Nasleduje povinná 21 dňová karanténa z obavy prenesenia mimozemského života na našu Zem. V malom priestore si astronauti krátia dlhú chvíľu napríklad aj hrou na ukulele. Po skončení karantény majú kozmonauti deň voľna, ktorý strávia s rodinami, a od 13. augusta vyrazia na slávnostné turné po Spojených štátoch. Stávajú sa z nich, zaslúžene, svetové celebrity.

Misia Apollo 11 úspešne zvládla Kennedyho výzvu a stanovenú úlohu splnila. Tieto preteky so Sovietmi Američania vyhrali. Odteraz sa budú obidve vesmírne veľmoci vo svojich snaženiach zbližovať. Rivalita postupne ustúpi rešpektu a kolegialite, ktoré vyvrcholia v spoločných projektoch a plánoch. Posledná misia Apollo 17 bola na Mesiaci v roku 1972 a velil jej astronaut so slovenskými koreňmi Eugen Cernan. Po povrchu Mesiaca sa dodnes prešlo len 12 amerických astronautov programu Apollo.

Michael Collins má dnes 88 rokov, Buzz Aldrin o rok viac. Neil Armstromg nás pred siedmimi rokmi navždy opustil. Jeho popol bol podľa jeho želania rozptýlený vo vlnách Atlantiku. Odkaz príbuzných ako si uctiť jeho pamiatku znie takto:

„Až si nabudúce vyjdete za jasnej noci von a uvidíte Mesiac, ako sa na vás usmieva,
spomeňte si na Neila Armstronga a žmurknite naňho.“

„Pikošky“ a zaujímavosti na záver:

Keď Neil Armstrong urobil prvú stupaj na Mesiaci, povrch prirovnal „k púdru". Napriek tomu išlo o tvrdé horniny. Pri pristátí sa Eagle zaboril iba tri centimetre do zeme. Keď chceli astronauti zapichnúť americkú zástavu, s ťažkosťami sa im podarilo dosiahnuť hĺbku 20 centimetrov. Zrnká mesačného prachu sú veľmi ostré, akoby lepkavé a po vdýchnutí nebezpečné. Astronauti Apolla 17 opísali vôňu Mesiaca ako pach zhoreného pušného prachu.

Na Mesiaci pôsobí menšia gravitačná sila. Astronauti tam preto boli omnoho ľahší, vážili len šestinu toho čo na Zemi. Udržanie rovnováhy či chôdza im však nerobili žiaden problém, vraj „Je to dokonca ľahšie ako simulácia pri výcviku". Na druhú stranu hovorili, že si vždy museli vypočítať svoj „krok" na šesť až sedem bežných krokov dopredu. A v skutočnosti skôr skákali, ako chodili.

Mesiac má asi štyrikrát menší priemer ako Zem. Preto je iný aj pohľad na jeho povrch. Ako spomínal Armstrong: „horizont na Mesiaci vyzerá o kus bližšie k vám a jeho zakrivenie je oveľa väčšie ako na Zemi". Po návrate na Zem museli astronauti vyplniť colné doklady na dovoz mesačných horním a prachu. Keďže posádka nemohla uzavrieť žiadnu životnú poistku (bolo by to veľmi drahé), poistila sa aspoň formou autogramov. Predpokladali, že by po ich smrti mohli zaistiť ich rodinám nejaký príjem.

V roku 2002 došlo k fyzickej potýčke 72 ročného Buzza Aldrina s konšpirátorom Bartom Sibrelom. Neodbytne prenasledoval Aldrina s požiadavkou prisahať na Bibliu o pristáti na Mesiaci. Nazval ho klamárom a zbabelcom. Ako odpoveď si vyslúžil päsťou do tváre, za čo ho Sibrel zažaloval. Avšak videozáznam incidentu dokázal, že Sibrel astronauta obťažoval a Aldrin bol oslobodený spod obžaloby. (link na Youtube)

Soňa Sucháňová, Krajská hvezdáreň v Žiline

.