2. septembra 2019 uplynulo práve 160 rokov od pozorovania doposiaľ najväčšej slnečnej búrky s následkami pozorovanými na Zemi.
1. septembra 1859 pozoroval tento neúnavný pozorovateľ slnečnej fotosféry (5290 pozorovaní za 7,5 roka) ako prvý človek na svete na povrchu Slnka doposiaľ najväčšiu chromosférickú erupciu v bielom svetle (nezávisle aj H. Hodgson). Úkaz zaznamenal kreslenou skicou a stanovil presné heliografické súradnice tejto aktívnej oblasti. Následky nenechali na seba dlho čakať. Už v noci na 2. septembra boli na magnetografoch observatórií zaznamenané výrazné magnetické búrky, trvajúce celý týždeň. V neobvykle nízkych geografických šírkach (10°- 20° N) boli zaznamenané mohutné polárne žiary. Veľké indukované prúdy znefunkčnili vtedajší „internet“, telegrafné spojenie. Bol to prvý pozorovaný a veľmi razantný prejav vplyvu „kozmického počasia“ na našu planétu. Podobný jav, mohutná chromosférická erupcia ( trieda X5, s energiou rádovo 1025 J ) nastala 23. júla 2012 na mieste, z ktorého nás k Zemi zasahujúci koronálny výron častíc z erupcie našťastie minul... Aj dnes, v čase výrazného slnečného minima, sme od kozmického počasia mimoriadne závislí. Extrémy vesmírneho počasia sú pre svet veľkou hrozbou. Majú potenciál vážne poškodiť kriticky dôležitú infraštruktúru na Zemi aj vo vesmíre. Z minulosti sú zdokumentované destabilizácie elektrickej rozvodnej siete, letectva, komunikácie a aj navigačných systémov spôsobené práve vesmírnym počasím. Výskumu kozmického počasia a jeho predvídaniu bude preto venovaná náležitá pozornosť aj v budúcnosti.
RNDr. Miroslav Znášik, Krajská hvezdáreň v Žiline |
160 rokov od najväčšej slnečnej búrky |