Skaza Apolla 1 (2021)

27. január 1967 sa do histórie kozmonautiky zapísal čiernymi písmenami, pre amerických astronautov Virgila Grissoma, Edwarda Whitea a Rogera Chaffeea sa stal tento deň žiaľ osudným. Mala to byť len rutinná skúška predštartových úkonov, ktorých posádka Apolla 1 absolvovala nespočetné množstvo. Počas skúšky však v kabíne prepukol požiar a posádka počas necelej minúty zhorela. 

Apollo 1, pôvodne označované ako AS-204, mal byť prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Apollo. Súboj o Mesiac medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom vyvíjal obrovský tlak na vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu a všetky prípravy preto prebiehali vo veľkej rýchlosti. Loď Apollo 204 mala množstvo problémov prameniacich z nedotiahnutej konštrukcie.

Na piatok 27. januára 1967 bol na štartovacom komplexe 34 na myse Canaveral naplánovaný kompletný nácvik štartu. Kabína, usadená na špici nenatankovanej rakety, bola naplnená čisto kyslíkovou atmosférou, natlakovaná na 110 percent okolitého atmosférického tlaku. Keďže ani v nádržiach raketových motorov lode nebolo žiadne palivo, nebol tento test považovaný za nebezpečný, a tak sa ho nezúčastňovali záchranné tímy, lekári a hasiči. Ani ich prítomnosť by však tragédii s najväčšou pravdepodobnosťou nezabránila. 

Posádka je usadená, skúška môže začať. Majú overiť, ako sa budú správať prístroje počas štartu. Líhajú si do svojich kresiel. Technici zatvárajú dvere. Začína predštartová procedúra, ktorá má trvať tri a pol hodiny. Už pri vstupe do lode si astronauti všimnú zvláštny zápach. Nasleduje rozbor vzduchu, ale technici nenašli nič mimoriadne. Zápach je bez ďalšieho vyšetrovania z kabíny vysatý. Posádka a pozemné veliteľstvo, vzdialené osem kilometrov, si navzájom vymieňajú údaje. Spojenie však stále hnevá. "Čo tam preboha robíte?" rozhorčuje sa veliteľ Grissom "Ako s nami chcete hovoriť, keď budeme na Mesiaci, ak nás nepočujete pár metrov tu na Zemi?"  Technici sa pokúšali problém vyriešiť.

O 18. hodine 31. minúte sa však z kabíny ozýva zúfalý krik Rogera Chaffeeho: "Požiar v kabíne! „Máme tu hrozný požiar! Dostaňte nás odtiaľto! Horíme!“ 

Posádka nemala ani najmenšiu šancu dostať sa von. Zložité otváranie dverí trvalo totiž približne 90 sekúnd. O 14 sekúnd po prvom zvolaní sa spojenie s kabínou prerušilo, všetci traja muži vo vnútri pravdepodobne upadli do bezvedomia. Za ďalšie dve sekundy už tlak vnútri kabíny dosiahol až 275 percent atmosférického tlaku. Stena praskla. Mraky dymu a toxické výpary zasiahli aj technikov, ktorí sa snažili posádku vyslobodiť. Vypáčiť dvere sa podarilo až po piatich minútach. Vtedy už došlo k samovoľnému pohasnutiu požiaru, ktorý strávil všetok kyslík z kabíny a spálil všetky horľavé textílie i predmety vo vnútri. Po siedmich minútach prišiel prvý tím hasičov, po dvanástich prví lekári. A až po trinástich hodinách mohli záchranári vyzdvihnúť zo zničenej kabíny obhorené telá. 

Vyšetrovanie potvrdilo, že najpravdepodobnejšou príčinou požiaru bola poškodená izolácia kábla v blízkosti vstupného otvoru. Tá spôsobila skrat, vznietenie kyslíka a horľavých materiálov v kabíne. Vzhľadom na deštrukciu interiéru však nebolo možné celkom presne určiť presné miesto. Hlavnou príčinou smrti kozmonautov bolo pravdepodobne udusenie toxickými plynmi z horenia. 

Nad nehodou sa dodnes vznáša mnoho myšlienok "čo by, keby", ale faktom zostáva, že prispela k väčšiemu bezpečiu neskorších dobyvateľov Mesiaca. Medzi najvýznamnejšie následné opatrenia patrila predovšetkým výmena všetkých horľavých materiálov vo vnútri kabíny za nehorľavú textíliu beta (sklené vlákno potiahnuté teflónom). Ďalej sa upravil systém otvárania vstupného prielezu, ktorý sa dal v prípade potreby aj odstreliť. Zradná kyslíková atmosféra kabíny bola v predštartovej a predorbitálnej fáze vzletu nahradená zmesou kyslíka (60 percent) a dusíka (40 percent). Grissom, White a Chaffee tak vlastne prispeli k tomu, že sa o iba dva a pol roka neskôr mohol prejsť prvý človek po mesačnom povrchu. Tým bol v júli 1969 Neil Armstrong.

Na záver si pripomeňme odhodlané slová Virgila Grissoma  z roku 1965: 

        "Ak zahynieme, nech sa s tým ľudia zmieria. Robíme riskantné povolanie. Dobývanie vesmíru stojí za to,
         aby človek riskoval život. "

 

 

Mgr. Kristína Vlčková, Krajská hvezdáreň v Žiline