Po vypustení Sputnika 1 a ďalších misií so živou zvieracou posádkou na palube bolo ďalšou veľkou métou v rámci vesmírnych pretekov dostať do kozmu človeka. Obrovská výzva pre ZSSR i USA. Každá z veľmocí chcela byť tou prvou. 

 

V polovici roku 1960 sa Sovieti dozvedeli, že Američania môžu zahájiť suborbitálny let s ľudskou posádkou už v januári 1961. To Sovieti nemohli dopustiť a boli odhodlaní zahájiť svoju orbitálnu misiu skôr ako ich konkurenti vo vesmírnych pretekoch. Odpoveďou bol program Vostok - vesmírny projekt, ktorého cieľom bolo dostať prvých občanov Sovietskeho zväzu na nízku obežnú dráhu Zeme a bezpečne ich vrátiť späť na Zem.

 

Hlavný raketový inžinier a konštruktér sovietskeho vesmírneho programu Sergej Koroľov rozhodol, že kozmonauti musia byť muži vo veku 25-35rokov. Nesmú byť vyšší ako 1,75 m a vážiť najviac 75kg, aby sa vošli do malej kabíny kozmickej lode Vostok. Samozrejmosťou bol ich výborný zdravotný stav a tak prísnym sitom výberu z 2000 kandidátov ostalo nakoniec v októbri 1960 len šesť. Boli to Gagarin, Neľjubov, Bykovský, Nikolajev, Popovič a Titov. Stali sa súčasťou kozmického programu a absolvovali kompletný výcvik vrátane náročnej psychickej a fyzickej prípravy. Nakoniec Štátna komisia rozhodla, že za prvého kozmonauta bude vymenovaný Jurij A. Gagarin a jeho náhradníkom bude German S.Titov. To, ktorý z nich skutočne poletí, sa kozmonauti dozvedeli iba dva dni pred samotným štartom.

 

Jurij Alexejevič Gagarin (rus. Юрий Алексеевич Гагарин) sa narodil 9. marca 1934 v  Klušine, v Smolenskej oblasti do jednoduchej vidieckej rodiny. Rodičia okrem neho vychovávali ešte dvoch synov a dcéru a počas II. svetovej vojny ich životy poznačila okupácia oblasti nemeckými vojskami. Počas štúdií na Saratovskej technickej škole sa Gagarin začal venovať lietaniu v Saratovskom aeroklube. V roku 1955 vstúpil do armády a bol prijatý na leteckú školu v Orenburgu. Stal sa stíhacím vojenským pilotom. V roku 1957 sa oženil s Valentinou Gorjačevovou, s ktorou neskôr vychovával dve dcéry. Ešte v tom roku sa uskutočnil nábor na prvých kozmonautov a Jurij sa prepracoval až do užšieho okruhu kandidátov. Vraj sám Sergej Koroľov navrhol poveriť pilotovaním prvej kozmickej lode práve Gagarina.  

 

Prvý vesmírny let s Jurijom Alexejevičom Gagarinom na palube Vostok 1 odštartoval 12. apríla 1961 o 6:07 svetového času z kozmodrómu Bajkonur. Samotný let trval 108 minút, počas ktorých vykonal jeden oblet okolo Zeme. Maximálna dosiahnutá výška bola 327 km a rýchlosť dosiahla 27 400 km/h. 

 

„Počul som piskot a stále silnejší hrmot, pocítil som, ako sa gigantická raketa zachvela a pomaly, veľmi pomaly sa odtrhla od štartovacej rampy. Nastal zápas medzi raketou a zemskou gravitáciou. Hluk nebol silnejší, než je možné počuť v tryskovom lietadle, bolo v ňom však veľa muzikálnych tónov a farieb, ktoré žiaden skladateľ nikdy nezapísal do nôt, a ktoré žiaden hudobný nástroj ani ľudský hlas nemôže nikdy reprodukovať...“ - Gagarinov opis štartu Vostoku

 

Gagarin podľa plánu vyskočil z návratového modulu vo výške 7 km nad povrchom a sám po 10 minútovom zostupe na padáku pristál pri obci Smelovska v Saratovskej oblasti. Kvôli problémom s oneskoreným oddelením prístrojového od návratového modulu pri návrate loď nedoletela do plánovanej pristávacej oblasti južne od Kujbyševa (dnešná Samara). Ku kozmonautovi sa preto ako prví zbehli miestni obyvatelia a až neskôr vojaci. Na mieste, kde sa Jurij Gagarin prvýkrát dotkol nohami zeme, sa do večera toho istého dňa objavil stĺpik s ceduľou, na ktorej bolo napísané: „Neodstraňovať! 12.04.61 10:55 mosk. času“. Miesto pristátia je dnes pamiatkovým parkom, s 25 m vysokým pamätníkom, ktorý sa skladá zo striebornej kovovej raketovej lode stúpajúcej na zakrivenom kovovom plamennom stĺpe z bieleho kameňa a pred ním stojacou 3 metre vysokou sochu Jurija Gagarina. Socha rovnako z bieleho kameňa zobrazuje prvého kozmonauta v skafandri s jednou rukou nesúcou prilbu a druhou zdvihnutou na pozdrav.

 

Za odvahu dostal titul Hrdina Sovietskeho zväzu a neskôr sa stal poslancom Najvyššieho sovietu ZSSR. Počas nasledujúcich mesiacov absolvoval množstvo zahraničných ciest po celom svete, kde ho vítali ako hrdinu. Okrem verejných povinností sovietskej „ikony“ zostal Gagarin kozmonautom. Ako vedúci skupiny kozmonautov (a od roku 1963 zástupca veliteľa výcvikového strediska) sa podieľal na ich výcviku a veľmi usiloval o účasť na ďalších kozmických letoch, najmä na (neskôr zrušenom) programe letu na Mesiac. Vo februári 1968 absolvoval s vyznamenaním Vojenskú leteckú inžiniersku akadémiu N. J. Žukovského a pripravoval sa na ďalší štart do vesmíru, ktorého sa však už nedočkal.

 

Osudný deň prišiel 27. marca 1968. Vo výcvikovom pláne stálo: Cvičné lety, technika pilotáže. MiG-15 s Jurijom Gagarinom a jeho inštruktorom Vladimirom Serjoginom na palube sa zrútil asi 18 km od mesta Kiržač. Obaja piloti zahynuli. Sú pochovaný na čestnom pohrebisku pri Kremeľskom múre v Moskve. Pohreb sa konal 30. marca 1968. Okolnosti nešťastia vyšetrovala vládna komisia, no k úplne jednoznačnému záveru nedospeli. Hoci sa objavilo mnoho hypotéz i konšpiračných teórií o príčinách havárie. Závery komisie boli odtajnené až v roku 2011. Ak sa aj nikdy nedozvieme čo sa počas letu vlastne stalo, je jasné, že svet v ten deň prišiel o legendu.

 

Dátum 12. apríl vstúpil do histórie. Od roku 1968 je vyhlásený ako „Svetový deň letectva a kozmonautiky“ a od roku 2001 ako „Noc Juriho Gagarina“. Pamiatku prvého človeka vo vesmíre si uctili aj Američania. Misia Apolla 11 zanechala v roku 1969 na Mesiaci pamätnú tabuľku. Na jeho počesť je pomenovaná planétka 1772 Gagarin a kráter na odvrátenej strane Mesiaca.  

 

"Jurij Gagarin nás všetkých pozval do vesmíru." - Neil Armstrong

 

 

Soňa Sucháňová, Krajská hvezdáreň v Žiline