Nešťastná trinástka - Apollo 13 (2021)
Po úspechoch Apolla 11 a 12 dobývanie Mesiaca pokračovalo. 11. apríla 1970 sa k nemu vydala ďalšia misia, dnes už legendárne Apollo 13. Svoj plánovaný cieľ nedosialo, cestou vesmírnu loď postihla vážna havária a celý let sa zmenil na boj o životy troch astronautov na palube. 
 
Keď sa v roku 1970 pripravoval štart kozmickej lode Apollo 13, niektorí rodinní príslušníci astronautov sa obávali „nešťastnej trinástky“ v názve kozmickej lode. Dokonca požiadali o názor vtedy svetovo známu astrologičku Sybil Leekovú z Floridy, ktorá prehlásila, že astronauti budú pri lete čeliť vážnemu nebezpečenstvu. NASA ju samozrejme nebrala vážne a tak keď 11. apríla 1970 Apollo 13 odštartovalo z mysu Canaveral, nikto v riadiacom stredisku neočakával problémy. Všetko šlo podľa plánu, no zhruba 56 hodín po štarte zahlásil astronaut Jack Swigert riadiacemu centru: Ok, Houston, we have a problem here...“.
 
Problémy s „trinástkou“ začali už na Zemi a to ohľadne zloženia posádky misie. Kreslá v Apolle 13 čakali na Jamesa A. Lovella, Thomasa K. Mattinglyho a Freda W. Haisa. Štart sa blížil a všetci sa tešili na výpravu do mesačných hôr s cieľom pristáť na severe krátera Fra Mauro. V polovici marca však na rubeolu ochorel jeden z členov záložnej posádky, Charles Duke, ktorý bol pri výcviku v tesnom kontakte s celým hlavným tímom. Následné krvné testy preukázali u pilota veliteľského modulu Thomasa Mattinglyho absenciu protilátok a tak neostávalo nič iné, ako ho vymeniť za Johna "Jacka" Swigerta zo záložnej skupiny astronautov. Týmto sa Lovell a Haise iba pár dní pred štartom dočkali nového kolegu, ktorý ich mal počas pobytu na povrchu Mesiaca čakať na obežnej dráhe.
 
Apollo 13 štartovalo v sobotu 11. apríla 1970 na rakete Saturn V z floridského pobrežia v ústrety Mesiacu. V pondelok 13. apríla o 21:08 EST (miestneho času na východnom pobreží USA, resp. 14. apríla o 3:08 UTC), sa Apollo nachádzalo už viac ako 328 000 km od Zeme. V tom čase Swigert dostal z Houstonu príkaz zapnúť ohrievač kyslíkovej nádrže, aby sa v nej zvýšil tlak. O obnažených elektrických vodičoch v jednej z kyslíkových nádrží v tej chvíli nemal nikto ani tušenia. Po vykonaní príkazu v kvapalnom kyslíku preskočila iskra, čo malo za následok otrasy, hlasitú signalizáciu alarmov a v konečnom dôsledku výbuch nádrže v servisnom module. Únik tekutého kyslíka prerazenou stenou lode potvrdil vizuálne pohľadom z okna jej veliteľ James Lovell. Tekutý kyslík slúžil na výrobu elektriky pre systémové zariadenie lode a tak palivové články ostali bez zdroja energie. Výbuch poškodil aj druhú susediacu nádrž, čím kyslíková sústava Apolla 13 utrpela ťažké poškodenie a jej záchrana nebola možná. Vo veliteľskom module sa nachádzali tri kyslíkové fľaše, priebežne doplňované z hlavných nádrží, ktoré mali slúžiť pri návrate k Zemi. Letový riaditeľ Gene Kranz nariadil ich okamžité uzavretie, čo zamedzilo úniku ich obsahu do vesmíru. Týmto rozhodnutím zrejme zachránil tri životy. 
 
NASA podobné situácie predpokladá a preto sú v takýchto prípadoch pripravené krízové scenáre. Podľa jedného z nich malo Apollo 13 zapáliť hlavný motor servisnej sekcie SPS (Service Propulsion System) a prejsť na dráhu s čo najrýchlejším návratom na Zem. Výbuch zničil senzory aj káble vedúce k motoru SPS a tak sa v Houstone obávali, že jeho zážih vyvolá ďalšiu explóziu, tentoraz už s fatálnymi následkami. Letoví kontrolóri zavrhli aj plán letu Apolla po dráhe voľného návratu, ktorá by ho po jednom oblete Mesiaca priviedla k rodnej planéte asi za 4,5 dňa. NASA nakoniec pripravila plán na zážih motora pristávacieho modulu nad odvrátenou stranou Mesiaca, čo by urýchlilo prílet modulu k Zemi o celý deň. 
 
Veliteľský modul Apolla 13 postupne „zomieral“ a tak sa mali astronauti presunúť do lunárneho pristávacieho modulu a použiť ho ako „záchranný čln“. Urýchľovací zážih zostupového motora bol úspešne dokončený a Apollo 13 nechalo Mesiac za sebou. Lunárny modul však nemal dostatočné kyslíkové ani energetické kapacity na to, aby udržal životné podmienky pre troch mužov na štyri dni. Posádka kvôli obmedzeným zásobám musela vypnúť všetko, čo sa dalo, vrátane kúrenia, a spolu s tímom v Houstone improvizovať, aby sa ušetrilo maximum elektriny. Aby toho nebolo málo, vznikol problém s vysokou hladinou CO2 a jeho nedostatočným odfiltrovávaním. Náhradné filtre síce mali, no tie určené pre veliteľský modul nepasovali do toho lunárneho a tak ich museli upraviť, aby sa na palube nezadusili. Teplota v lodi sa pohybovala len okolo 3°C, astronauti museli obmedziť príjem vody a skladovať svoj moč, keďže jeho vypúšťanie ich odchyľovalo od správnej dráhy. V tej chvíli už Apollo 13 letelo úplne pasívne, riadené iba fyzikou, gravitačnými silami Mesiaca a Zeme a na toto všetko pozerali cez zahmlené okienka traja astronauti. Po prílete k Zemi bol nutný ďalší korekčný zážih, pri ktorom bolo nutné loď nasmerovať na správnu zostupovú dráhu. Navigačný systém bol stále vypnutý a tak to bolo nutné spraviť ručne. Manéver bol úspešný a začali sa prípravy na samotný zostup atmosférou. Všetka zvyšná energia bola presmerovaná do veliteľského modulu a následne bol odhodený poškodený servisný a nepotrebný lunárny modul. 
 
Veliteľský modul Apolla 13 dosadol do vĺn Pacifiku v blízkosti lietadlovej lode Iwo Jima 17. apríla 1970, po 5 dňoch, 22 hodinách a 54 minútach dramatického letu k Mesiacu a späť. Posádka bola vyčerpaná, podchladená, dehydrovaná, ale živá! Celá misia sa často označuje ako „najúspešnejší neúspech v dejinách kozmonautiky“. 
 
„Trinástka“ prerušila program lunárnych misií iba na trištvrte roka. Už v januári 1971 sa do vesmíru vydalo Apollo 14 pod vedením Alana Sheparda a dosiahlo vysočiny Fra Mauro. Ani jeden z astronautov na palube Apolla 13 sa viac do vesmíru nevrátil. Zato pôvodný pilot veliteľského modulu Thomas Mattingly, vyradený pre možnú nákazu rubeolou, sa do vesmíru dostal a Mesiac obietal na palube Apolla 16.
 
Soňa Sucháňová, Krajská hvezdáreň v Žiline