Popolavý svit Mesiaca (2021)
Jar je tu! Okrem neistých fenologických príznakov a dátumu v kalendári, nehovoriac o rýchlych zmenách stavu atmosféry u nás, sa o tom môžeme presvedčiť pozorovaním kosáčika Mesiaca niekoľko dní po nove na večernej oblohe. Pri polohe Slnka blízko jarného bodu ekliptiky Mesiac dosahuje relatívne väčšiu výšku nad horizontom. Podobná situácia sa opakuje po polroku a polovici dňa; ráno na jesennej oblohe.
 
Úzky kosák rastúceho jarného Mesiaca po nove dopĺňa neobvyklý šperk – popolavý svit Mesiaca. Prakticky od prvého spozorovania Mesiaca po nove (významný okamih napr. v moslimskom lunárnom kalendári)(1), až po prvú štvrť registrujeme časom stále slabnúci svit Slnkom neosvetlenej časti lunárneho povrchu.
 
Vizuálne sa kvôli iradiácii(2) zdá, že svetlá slnečným svetlom osvetlená časť Mesiaca má väčší polomer, ako tá popolavá. Rozdiel je veľmi výrazný pár dní po nove a časom sa zmenšuje. Prvé správne vysvetlenie podal Leonardo da Vinci a je zachované v Codex Leicester z rr. 1506 – 1510(3). Zem pri pozorovaní z Mesiaca má v okamihu novu Mesiaca presne opačnú fázu, je v splne. Tmavú od Slnka odvrátenú pologuľu Mesiaca vtedy osvetľuje veľký a jasný disk Zeme na mesačnej oblohe. Toto svetlo, odrazené od mesačného povrchu, pozorujeme ako popolavé svetlo Mesiaca. Moderným metódam spracovania obrazu pri pozorovaniach úplného zatmenia Slnka postačí i tak málo svetla na zobrazenie privrátenej strany Mesiaca.
 
Problému venoval niekoľko strán aj G. Galilei vo svojom polemickom spise „Dialóg o dvoch sústavách sveta“. Kým SIMPILCIO (v preklade Jednoduchý) zastáva aristotelovské názory o dokonalej guľatosti, hladkosti a priezračnosti disku Mesiaca, umožňujúcej časti slnečného svetla preniknúť až na neosvetlenú stranu Mesiaca, najmä cez jasné „rohy“, SALVIATI a SAGREDO, stojaci na strane autora, tieto i ďalšie pochybné názory (svetlo pochádza z Venuše, či iných jasných hviezd...), trpezlivo vyvracajú (v slov. preklade z r. 1962, Vyd. SAV v Bratislave, na str. 95).
 
 
Nedávno boli väčšími prístrojmi kontrolované dávnejšie pozorované náznaky podobného javu na Venuši. Pozorovali ho už Ricolli (1643!), Herschell a Hartmann. V r. 2015 bola z Austrálie pozorovaná Venuša (40% osvetlenia) po výstupe spoza Mesiaca (15% osvetlenia), avšak napriek solídnym prístrojom neboli zaznamenané žiadne pozitívne dáta. Zdá sa, že skôr ide o jav vysvetliteľný fyziológiou oka a optickými vlastnosťami ďalekohľadov. Ak existuje, vysvetlia ho skôr kozmické, ako pozemské pozorovania.
 
V súčasnosti sa z intenzity Zemou odrazeného slnečného svetla na mesačnom povrchu určuje albedo (miera odrazivosti) povrchu Zeme. To sa vo vedeckých kruhoch používa ako jeden z mnohých ukazovateľov globálnych klimatických zmien na našej planéte s vplyvom na globálnu oblačnosť. Hoci výsledky zatiaľ nie sú jednoznačne interpretovateľné, budú ako ďalšie objektívne merania prínosom.
 
Veľa zážitkov pri jarných pozorovaniach Mesiaca!
 
RNDr. Miroslav Znášik, Krajská hvezdáreň v Žiline
 
 
  1. predpoveď viditeľnosti Mesiaca po nove napr.  https://www.moonsighting.com/visibility.html)
  2. iradiácia - zdanlivé zväčšenie rozmerov predmetu osvetleného alebo žiariaceho proti temnému pozadiu a naopak