V roku 2025 budú z územia Slovenska pozorovateľné dve zatmenia Mesiaca a jedno zatmenie Slnka.
Prvé bude 14. marca úplné zatmenie Mesiaca. Z nášho územia však bude viditeľné len ako polotieňové, pretože Mesiac u nás zapadne skôr, než vstúpi do tieňa Zeme. Typické červené sfarbenie Mesiaca teda neuvidíme a budeme si musieť počkať na druhé tohtoročné zatmenie Mesiaca v septembri. Druhým v poradí je čiastočné zatmenie Slnka 29. marca s najväčšou fázou 0,93 na severovýchode Kanady. U nás uvidíme popred Slnko prechádzať len malý kúsok Mesiaca a fáza nepresiahne 0,14. Posledným tohtoročným zatmením bude úplné zatmenie Mesiaca 7. septembra. Mesiac u nás vyjde nad obzor tesne pred začiatkom úplného zatmenia, budeme teda môcť pozorovať väčšinu jeho priebehu vrátane výrazného stmavnutia.

Už o rok nás čaká aj výrazné čiastočné zatmenie Slnka, kde zo severozápadného Slovenska budeme môcť vidieť až 80% slnečného disku skrytého za Mesiacom. Najbližšie ďalšie úplné zatmenie Mesiaca z nášho územia uvidíme až na Silvestra 2028.

 

Zaujímavý pohľad sa nám naskytne 28. februára, kedy krátko po západe Slnka budú na oblohe všetky planéty aj s Mesiacom krátko po nove. Urán s Neptúnom však na oblohe voľným okom určite neuvidíme a nutný bude ďalekohľad. Toto zoskupenie však nebude viditeľné dlho, lebo Merkúr, Saturn a Mesiac sú blízko pri Slnku a krátko po Slnku zapadnú tiež.

Venuša je druhá planéta od Slnka a poznáme ju aj pod ďalšími dvoma menami podľa toho, kedy ju vidíme. Voláme ju Zornička, ak je na oblohe ráno pred východom Slnka a Večernica, ak ju môžeme pozorovať po západe Slnka. Tento rok dôjde okolo 20. marca ku zaujímavej situácii, kedy budeme môcť Venušu pozorovať tak na rannej, ako aj na večernej oblohe v priebehu toho istého dňa. V takejto pozícii však nezostane dlho. Pôjde len o pár dní zhruba od 18. do 21. marca. Najbližšie sa nám takýto pohľad naskytne až v roku 2033.

Planéta Saturn je známa najmä vďaka svojim výrazným prstencom. V priebehu roku 2025 sa však Zem dostane do takej polohy, že na tieto prstence sa budeme pozerať presne zboku. To znamená, že keď sa v tom čase pozrieme na Saturn v ďalekohľade, prstence neuvidíme. K tomuto dôjde 23. marca, avšak pozorovať planétu v tom čase bude ťažké. Bude sa nachádzať v malej uhlovej vzdialenosti od Slnka. Od tohto dátumu sa k nám začne natáčať južná pologuľa Saturnu. Kvôli nášmu vzájomnému pohybu sa však 23.novembra jeho prstence opäť skoro stratia a pôjde o oveľa lepšiu pozíciu na pozorovanie, než tú v marci.

 

V priebehu roku 2025 sa nám naskytne pohľad aj na niekoľko zaujímavých konjunkcií rôznych nebeských telies. Trojitú konjunkciu Venuše, Saturnu s kosáčikom Mesiaca pár dní pred novom uvidíme ráno 25. apríla pred východom Slnka. 13. augusta sa k sebe na menej než 1 uhlový stupeň priblížia planéty Jupiter a Venuša. Ráno 19. septembra uvidíme Venušu v blízkosti hviezdy Regulus, najjasnejšej hviezdy v súhvezdí Leva. Ten istý deň dôjde aj ku dennému zákrytu Venuše Mesiacom. Na menej ako jeden stupeň sa Venuša priblíži aj ku Merkúru a ich stretnutie budeme na oblohe vidieť 25. novembra ráno pred východom Slnka.

 

Obežná dráha Mesiaca je voči rovine obežnej dráhy Zeme mierne sklonená, takže sa na oblohe striedavo pohybuje nad a pod ekliptikou. Jasná otvorená hviezdokopa Plejády v Býkovi leží pár stupňov severne od ekliptiky a nachádzame sa v období, kedy ňou Mesiac opakovane prechádza. Keďže sa jedná o výraznú hviezdokopu ide o vizuálne zaujímavé prechody, z ktorých niekoľko bude pozorovateľných aj zo Slovenska. Prvý bude viditeľný 1. apríla neskoro večer, avšak len nízko nad západným obzorom, pretože Mesiac bude zapadať. O čosi lepšie podmienky budú 12. septembra po zotmení. 

 

Meteorické roje sú, až na pár výnimiek, spojené s kométami, ktoré pri obehu okolo Slnka na svojej dráhe zanechávajú množstvo prachu. Pokiaľ dráha kométy pretína tú zemskú, do našej atmosféry tieto prachové čiastočky vletia a môžeme ich pozorovať v podobe meteorov, alebo iným menom padajúcich hviezd. Tradične známymi rojmi s vysokými frekvenciami sú Perzeidy, ktorých maximum pripadá na 12. augusta s hodnotou 150 meteorov za hodinu, ale aj Geminidy, ktorých uvidíme najviac 14. decembra s frekvenciou 120 meteorov za hodinu. Na jar je dobre pozorovateľný napríklad roj Lyríd, ktorý je podľa záznamov najstarší známy meteorický roj. Maximum má 22. apríla. Na jeseň je aktívny roj Drakoníd, ktorý už v minulosti prekvapil vysokým množstvom meteorov. Jeho aktivitu je však dopredu náročné predpovedať. Maximum má 8. októbra. Vo všetkých prípadoch sú však meteory patriace k týmto rojom pozorovateľné niekoľko dní až týždňov pred aj po danom dátume maxima.

 

Slnko je naša najbližšia hviezda a v súčasnosti sa nachádza v maxime 11-ročného cyklu slnečnej aktivity. Počas maxima sa na viditeľnom povrchu Slnka nachádza vysoké množstvo škvŕn, s ktorými sú často spojené erupcie a výrony koronálnej hmoty. Pokiaľ sú namierené smerom na nás, pri strete tohto materiálu s magnetickým poľom Zeme dôjde ku vzniku polárnej žiary. Najmä v čase okolo maxima je zvýšená pravdepodobnosť vzniku silných erupcií, ktoré môžu vytvoriť polárnu žiaru aj v nižších zemepisných šírkach. Podobne, ako minulý rok, aj tento rok nie je vylúčené, že sa nám naskytne pohľad na polárnu žiaru z nášho územia, bez toho, aby sme za ňou museli cestovať.

 

T CrB, celým menom T Coronae Borealis je dvojhviezdny systém skladajúci sa z červeného obra a bieleho trpaslíka. Biely trpaslík postupne nasáva hmotu z väčšieho spoločníka, ktorá sa okolo trpaslíka hromadí vo forme hustej atmosféry zloženej prevažne z vodíka. Ak dosiahne kritickú teplotu, dôjde ku zapáleniu jadrovej reakcie, ktorá uvoľní obrovské množstvo energie a odvrhne atmosféru do okolia. Pokiaľ sa tento proces s nejakou periódou opakuje, ide o rekurentnú novu. To je práve prípad T CrB. Prvýkrát bola táto rekurentná nova pozorovaná v roku 1866 a druhýkrát v roku 1946. Za normálnych okolností má dvojhviezda magnitúdu 10, čiže nie je voľným okom viditeľná. Avšak keď dôjde ku vzplanutiu jej jasnosť sa zvýši až na 2 magnitúdy, kde už nepotrebujeme ďalekohľad. Tým sa zmení aj zvyčajný vzhľad súhvezdia Severná koruna, kam sa nám táto dvojhviezda premieta. Na základe minulých pozorovaní tejto dvojhviezdy astronómovia spočiatku očakávali, že k vzplanutiu by mohlo dôjsť už v roku 2024. K tomu nedošlo, avšak táto udalosť sa v blízkej budúcnosti stále očakáva s odhadmi v rozmedzí rokov 2025 až 2027.

 

Počas letných mesiacov môžeme na oblohe po západe Slnka pozorovať nočné svietiace oblaky. Nutná je však dostatočne tmavá obloha, teda potrebujeme počkať na astronomický súmrak. Vtedy je Slnko 12° až 18° pod horizontom. Nachádzajú sa v mezosfére vo výškach okolo 80 km. Kvôli veľmi suchému vzduchu tu oblaky môžu vzniknúť len vtedy, keď je mezosféra najchladnejšia. K tomu paradoxne na severnej pologuli dochádza, keď je leto. K ich vzniku môžu prispievať aj výbuchy sopiek alebo vodná para uvoľnená z rakiet prechádzajúcich atmosférou na obežnú dráhu. Po západe Slnka je ich zvyčajne možné pozorovať nad severozápadným horizontom, poprípade ráno nad severovýchodným.

 

 

Na záver spomenieme ešte mediálne zaujímavé tzv. supersplny Mesiaca. Ide o názov pre spln, ktorý sa odohráva v čase, keď Mesiac na svojej eliptickej dráhe okolo Zeme prechádza perigeom. Je teda bližšie k Zemi a jeho uhlový priemer na oblohe je o niečo väčší než inokedy. Nejde však oficiálny astronomický pojem a vymyslel ho astrológ Richard Nolle v roku 1979. Typicky nastávajú trikrát až štyrikrát počas roka, vždy hneď po sebe. V roku 2025 budeme môcť pozorovať tri supersplny: 7. októbra, 5. novembra a 4. decembra.

 

 

Ako hovorí jedna stará múdrosť: „Čo sa môže pokaziť, sa aj pokazí a zásadne v tú najnevhodnejšiu chvíľu.“  Najväčším nepriateľom astronomického pozorovania je počasie, tak dúfajme, že k nám bude aspoň počas tých výnimočných úkazov milosrdné.

 

Mgr. Dávid Šebeň, Krajská hvezdáreň v Žiline