Ďalšie prvenstvo v pretekoch o dobíjanie vesmíru si uchmatli sovieti 18. marca 1965, kedy sa  Alexei A. Leonov stal prvým človekom, ktorý opustil vesmírnu loď a vystúpil do otvoreného kozmického priestoru. 

 

Alexei Archipovič Leonov sa narodil 30.mája 1934 v dedinke Listvjanka (Tisulský okres, Kemerovská oblasť) ako ôsme z deviatich detí. Už ako malý bol veľmi zručný a oplýval aj umeleckým talentom. Po II. svetovej vojne sa s rodinou presťahoval do Kaliningradu, kde mladý Alexej maľoval prímorské scenérie Baltského mora. Avšak budúcnosť umelca ho nečakala. Z finančných dôvodov opustil Akadémiu umení v Rige, kde sa v roku 1953 zapísal a nastúpil do čugujevskej leteckej školy (dnes Čuhujiv, neďaleko Charkova, Ukrajina), ktorú ukončil v roku 1957. Štúdium umeleckého smeru si kompenzoval aspoň navštevovaním večerných kurzov. Bol aj nadaným športovcom, venoval sa šermu, volejbalu aj plachteniu. 

 

V októbri 1959 bol Leonov vybraný do prvého výcvikového programu pre kozmonautov. Do tej doby nalietal 278 hodín a absolvoval 115 zoskokov padákom. V roku 1960 sa stal súčasťou prísne tajného sovietskeho vesmírneho programu. Tesne pred tým sa stihol oženiť so Svetlanou Pavlovnou, s ktorou mal dve dcéry. Bol jedným z dvadsiatich kozmonautov, vrátane Gagarina, ktorí prešli náročným tréningom netušiac, čo ich vo vesmíre čaká. S Gagarinom sa stali blízkymi priateľmi.

 

18. marca 1965 sa stal Alexei A. Leonov pilotom 26 hodín, 2 minúty a 17 sekúnd dlhého letu Voschodu 2, ktorému velil Pavol Ivanovič Beľajev. Na obežnej dráhe okolo Zeme Leonov cez prechodovú komoru vystúpil z kozmickej lode do vesmírneho priestoru a stal sa prvým človekom, ktorý sa voľne vznášal v otvorenom vesmíre. Leonovova vesmírna prechádzka bola kľúčovým momentom pre prieskum vesmíru, pretože ukázala, že budúce vesmírne posádky budú môcť opustiť svoju kapsulu a vykonať mimo nej experimenty a prípadné opravy. 

 

"Bolo to také ticho, že som dokonca počul tlkot môjho srdca," povedal Leonov britskej tlačovej agentúre o svojom výstupe do vesmíru dlho po udalosti. "Bol som obklopený hviezdami a nekontrolovateľne som sa vznášal. Nikdy na ten moment nezabudnem. Cítil som  neskutočný pocit zodpovednosti."

 

Istený 5,35 m dlhým lanom strávil Leonov 12 minút a 9 sekúnd mimo lode. Tato udalosť sa takmer zmenila na tragédiu, keď sa chcel vrátiť do kapsuly. Tlak v jeho skafandri vo vákuu vesmíru  spôsobil, že sa mu nafúkol ako balón. To mu znemožňovalo pohyb a manévrovanie pri návrate do prechodovej komory, ktorá mala vonkajší priemer iba 1,10 m. Leonov (bez upovedomenia pozemnej kontroly) urobil riskantné rozhodnutie, pri ktorom otvoril ventil vo svojom obleku, aby vypustil časť vzduchu, čo mu umožnilo väčšiu mobilitu pri manévrovaní s vonkajším poklopom kozmickej lode. Pohyb mu sťažovalo aj nekontrolovateľné potenie a vysoký tep. Nakoniec sa s vynaložením všetkých síl  bezpečne dostal cez priechodovú komoru späť do plavidla, kde vyčerpaný zapadol do svojho kresla vedľa Beľajeva. Prechodová komora splnila svoj účel a tak ju kozmonauti pomocou výbušnej nálože odhodili do vesmíru. To však vyvolalo vyššiu rotáciu kozmickej lode než sa pôvodne očakávalo a tak po zvyšok letu sa kabína otáčala rýchlosťou 17° za sekundu. Ďalší vážnejší problém ich len čakal. Stúpajúca hladina kyslíka ohrozovala bezpečnosť kabíny z dôvodu možnosti požiaru. Kozmonautom sa napokon podarilo znížiť teplotu aj vlhkosť a tým aj nárast tlaku kyslíka. Problémom však nebolo koniec. Keď sa Leonov a Beľajev pripravovali na návrat na Zem, zlyhal automatický systém opätovného vstupu do atmosféry a kozmonauti museli brzdiaci manéver nakoniec vykonať manuálne až po nasledujúcom obehu okolo Zeme. To spôsobilo pristátie kapsule  úplne mimo očakávanú oblasť, oveľa ďalej v najhlbšej Sibíri, uprostred zasneženého hustého brezového a jedľového lesa. Posádka síce začala vysielať kódovaný signál, no ich polohu nakoniec objavil až civilný vrtuľník, ktorý zalarmoval potrebnú pomoc. Pre hustý lesný porast v ich blízkosti pristátie vrtuľníka nebolo možné a tak im len pozhadzovali najnutnejšie veci na prežitie a noc astronauti strávili v kabíne prikrytí padákmi. Na životoch ich neohrozovala iba teplota klesajúca pod -25 °C, ale aj zver obývajúca lesy na Sibíri. Nasledujúce ráno k nim dorazil záchranný tím, ktorý na mieste vybudoval malý zrub, v ktorom si obaja kozmonauti dopriali teplý kúpeľ v nádobe zavesenej nad ohniskom. V zrube prežili ešte jednu noc a ráno sa na lyžiach vydali do 9 km vzdialenej improvizovanej pristávacej ploche vrtuľníka, ktorý ich odviezol do mesta Perm a následne lietadlom do Bajkonuru.

 

Leonov sa do vesmíru vrátil ešte raz v roku 1975 ako veliteľ Sojuzu 19 – sovietskej časti misie Apollo-Sojuz – prvej spoločnej misie medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. Počas projektu nadviazal trvalé priateľstvo s americkým veliteľom Thomasom P. Staffordom, ktorého mladším deťom sa stal krstným otcom. 

 

V roku 1991 odišiel z vládnej služby v hodnosti generálmajora sovietskych vzdušných síl. Podieľal sa na vyšetrovaní havárie a smrti prvého kozmonauta J. A. Gagarina a napokon v roku 2013 zverejnil ako prvý z kompetentných informácie o okolnostiach jeho smrti. Predsedal investičnej spoločnosti a stal sa aj uznávaným umelcom maľovania scén s vesmírnou tematikou. Jeho obrazy sa dnes predávajú za veľkorysé sumy a vďaka nim si možno aspoň na chvíľu predstaviť, ako to vyzerá tam hore. Alexei Archipovič Leonov zomrel po dlhej chorobe v Moskve 11. októbra 2019. Jeho priateľ Thomas P. Stafford predniesol na jeho pohrebe smútočnú reč v ruštine.

 

Soňa Sucháňová,

Krajská hvezdáreň v Žiline