V roku 2026 bude zo slovenska pozorovateľné jedno čiastočné zatmenie Slnka a jedno čiastočné zatmenie Mesiaca. 

Prvé bude 12. augusta čiastočné zatmenie Slnka. Ak by sme ho chceli vidieť ako úplné, treba vycestovať do Španielska, Grónska, Portugalska alebo na Island. Týmito krajinami bude prechádzať pás totality. U nás bude Mesiacom zakrytých zhruba 80% slnečného disku, ale nebudeme môcť vidieť celý jeho priebeh. Slnko u nás zapadne krátko po dosiahnutí maximálnej fázy. Druhým tohtoročným zatmením bude čiastočné zatmenie mesiaca 28. augusta. Bude pozorovateľné v druhej polovici noci zo začiatkom polotieňového zatmenia o 3:23 a začiatkom čiastočného zatmenia o 5:12. Ani v tomto prípade nebudeme vidieť celý jeho priebeh, lebo Mesiac u nás zapadne ešte pred maximálnou fázou zatmenia. Najbližšie úplné zatmenie Mesiaca z nášho územia uvidíme až na Silvestra 2028.

 

V priebehu roku 2026 sa nám naskytne pohľad aj na niekoľko zaujímavých konjunkcií rôznych nebeských telies.

 

Počas júna budeme môcť po západe Slnka nad Západným obzorom pozorovať pomerne blízko seba planéty Merkúr, Jupiter a Venušu. 9. júna bude Venuša v konjunkcii s Jupiterom a 17. júna sa k planétam pridá aj Mesiac, ktorý bude viditeľný ako kosáčik blízko Venuše. Deň predtým bude viditeľný v blízkosti Merkúru, ale nízko nad obzorom. 

 

Ďalším zaujímavým obdobím v roku 2026 bude november. Na oblohe sa v tom čase blízko seba budú nachádzať planéty Jupiter a Mars, najviac sa k sebe priblížia 17. novembra. 29. novembra sa k tejto dvojici pridá Mesiac, navyše bude v ich blízkosti aj najjasnejšia hviezda súhvezdia Lev, Regulus, čím vznikne fotografická veľmi zaujímavá štvorica.

 

Čaká nás aj blízka konjunkcia Saturnu s Venušou, avšak ešte na pomerne svetlej oblohe po západe Slnka. Planéty budú najbližšie 8. marca. Zahliadnuť Venušu po západe Slnka určite pri dobrom západnom horizonte nebude problém, na Saturn však ďalekohľad bude nutný. 

 

Obežná dráha Mesiaca je voči rovine obežnej dráhy Zeme mierne sklonená, takže sa na oblohe striedavo pohybuje nad a pod ekliptikou. Jasná otvorená hviezdokopa Plejády v Býkovi leží pár stupňov severne od ekliptiky a nachádzame sa v období, kedy ňou Mesiac opakovane prechádza. Keďže sa jedná o výraznú hviezdokopu ide o vizuálne zaujímavé prechody, z ktorých niekoľko bude pozorovateľných aj zo Slovenska. Prvý bude viditeľný v noci z 27. na 28. januára a ďalší nastane v noci z 21. na 22. decembra. 

 

V roku 2026 sa do perihélia svojej dráhy vráti niekoľko periodických komét pri ktorých očakávame, že ich jasnosť dosiahne 8 až 10 magnitúd. Na pozorovanie voľným okom je to príliš málo, avšak v binokulároch a menších ďalekohľadoch už budú pozorovateľné. Na začiatku roku v januári a februári budeme môcť pozorovať kométu 24P/Schaumasse, v marci 88P/Howell a v auguste 10P/Tempel 2. V dosahu menších ďalekohľadov (8 - 10 mag) môžu v priebehu roku byť aj neperiodické kométy C/2024 E1 (Wierzchos) v januári a C/2025 R3 (PANSTARRS) na rozhraní apríla a mája. Predpovedať jasnosť komét je náročné a realita môže byť lepšia ako aj horšia, než odhady, takže s tým pri pozorovaní treba rátať. Rovnako sú neustále objavované nové a nové kométy ktoré k Slnku prichádzajú. Nie je teda vylúčené že aj tento rok niektorá z komét znova dosiahne vidsiteľnosť voľným okom.

 

Meteorické roje sú, až na pár výnimiek, spojené s kométami, ktoré pri obehu okolo Slnka na svojej dráhe zanechávajú množstvo prachu. Pokiaľ dráha kométy pretína tú zemskú, do našej atmosféry tieto prachové čiastočky vletia a môžeme ich pozorovať v podobe meteorov, známych aj ako padajúce hviezdy. Tradične známym rojom s vysokým množstvom pozorovateľných meteorov sú Perzeidy s každoročným maximom 13. augusta a zenitovou hodinovou frekvenciou (ZHR) 100 meteorov. Tento rok sú ich pozorovacie podmienky ideálne, keďže Mesiac bude v nove. Podobne na tom sú aj zimné Geminidy s maximom 14. decembra a ZHR až 150. Na jar je dobre pozorovateľný roj Lyríd, ktorý je podľa záznamov najstarší známy meteorický roj. Maximum má 22. apríla a pri dobrých podmienkach za hodinu uvidíme okolo 18 meteorov. Na jeseň je aktívny roj Drakoníd. Za normálnych okolností je jeho aktivita v maxime nízka, zhruba 5 meteorov za hodinu. Dokáže však prekvapiť a niektoré roky vyprodukovať frekvencie podobné Perzeidom. Medzi známe jesenné roje patria aj Leonidy s maximom 17. novembra, ktoré v minulosti vytvorili niekoľko meteorických dažďov s tisíckami meteorov pozorovateľných v priebehu hodiny. Ich tradičná frekvencia sa pohybuje okolo 15 meteorov za hodinu. Vo všetkých prípadoch sú však meteory patriace k týmto rojom pozorovateľné niekoľko dní až týždňov pred aj po danom dátume maxima.

 

Slnko je naša najbližšia hviezda a už niekoľko storičí je astronómom známy 11-ročný cyklus slnečnej aktivity. V priebehu tohto cyklu sa mení množstvo škvŕn prítomných na Slnku. V maxime, keď je pozorovaných škvŕn najviac, sú s nimi často spojené aj erupcie a výrony koronálnej hmoty. Pokiaľ je počas erupcie plazma zo Slnka vyvrhnutá našim smerom, s odstupom niekoľkých dní na Zemi môžeme pozorovať polárnu žiaru. Slnko maximum svojej aktivity dosiahlo v roku 2024 a nachádza sa v klesajúcej fáze cyklu. Stále sa však nachádzame blízko maxima, čiže aj v nasledujúcom roku môžeme očakávať erupcie, ktoré nám doprajú vidieť polárnu žiaru v nižších zemepisných šírkach. Z nášho územia je polárna žiara zvyčajne pozorovateľná vo forme červenej žiary nad severným horizontom. V prípade veľmi silnej geomagnetickej búrky sa u nás môže vyskytnúť aj jej zelená forma. Obe farby sú dôsledkom ionizácie atmosférického kyslíka v rôznych výškach nad povrchom. 

 

T CrB, celým menom T Coronae Borealis je dvojhviezdny systém skladajúci sa z červeného obra a bieleho trpaslíka. Biely trpaslík postupne nasáva hmotu z väčšieho spoločníka, ktorá sa okolo trpaslíka hromadí vo forme hustej atmosféry zloženej prevažne z vodíka. Keď dosiahne kritickú teplotu, dôjde ku zapáleniu jadrovej reakcie, ktorá uvoľní obrovské množstvo energie a odvrhne atmosféru do okolia. Pokiaľ sa tento proces s nejakou periódou opakuje, ide o rekurentnú novu. To je práve prípad T CrB. Prvýkrát bola táto rekurentná nova pozorovaná v roku 1866 a druhýkrát v roku 1946. Za normálnych okolností má dvojhviezda magnitúdu 10, čiže nie je voľným okom viditeľná. Pri pozorovaných vzplanutiach dosiahla v maxime magnitúdu 2,5 (1866) a 3 (1946), pri nadchádzajúcom vzplanutí sa teda očakáva podobná jasnosť. Je to ďaleko od najjasnejších hviezd nočnej oblohy, bude však pohodlne viditeľná voľným okom. Dôsledkom vzplanutia sa na niekoľko dní zmení aj zvyčajný vzhľad súhvezdia Severná koruna, kam sa nám táto dvojhviezda premieta. Na základe minulých pozorovaní tejto dvojhviezdy astronómovia spočiatku očakávali, že k vzplanutiu by mohlo dôjsť už v roku 2024, nič sa však neudialo. Čakanie pokračovalo aj v priebehu celého roka 2025. Stále platí že erupcia tejto hviezdy je v blízkej budúcnosti  očakávaná. Podľa niektorých odhadov si však počkáme až do roku 2027.

 

Počas júna a júla môžeme na oblohe pozorovať nočné svietiace oblaky. Ide špecifický typ oblakov vznikajúci vo výškach 75 až 85 km, tvorený čistým ľadom. V mezosfére sa nachádza veľmi málo vodnej vodnej pary, pre ich vznik sú tu preto nutné nízke teploty. Na severnej pologuli k tomu paradoxne dochádza v období okolo letného slnovratu, keď začína leto (na južnej pologuli je tomu naopak). Vyskytnúť sa však môžu aj v iných častiach roka. Známym spúšťačom tvorby nočných svietiacich oblakov sú rakety, ktoré do atmosféry uvoľňujú vodnú paru, objaviť sa môžu aj po silných výbuchoch sopiek. Na ich pozorovanie je najvhodnejšie obdobie astronomického súmraku, keď je Slnko 12° až 18° pod horizontom. Po západe Slnka ich budeme hľadať nad severozápadným horizontom a nadránom nad severovýchodným.

 

 

Na záver spomenieme ešte mediálne zaujímavé tzv. supersplny Mesiaca. Ide o názov pre spln, ktorý sa odohráva v čase, keď sa Mesiac na svojej eliptickej dráhe okolo Zeme nachádza v blízkosti perigea. Budeme ho teda vidieť o niečo väčší než inokedy. Tento rozdiel v jeho veľkosti je však voľným okom ťažko postrehnuteľný. Na fotografiách v porovnaní s inými splnmi rozdiel uvidíme ľahšie. Nejde však o oficiálny astronomický pojem a vymyslel ho astrológ Richard Nolle v roku 1979. Typicky nastávajú trikrát až štyrikrát počas roka, vždy hneď po sebe. V roku 2026 budeme môcť pozorovať tri supersplny: 3. januára, 24. novembra a 24. decembra.

 

 

Ako hovorí jedna stará múdrosť: „Čo sa môže pokaziť, sa aj pokazí a zásadne v tú najnevhodnejšiu chvíľu.“  Najväčším nepriateľom astronomického pozorovania je počasie, tak dúfajme, že k nám bude aspoň počas tých výnimočných úkazov milosrdné.

 

Mgr. Dávid Šebeň, Krajská hvezdáreň v Žiline